Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ sa sústredene skláňal nad písacím stolom, skrížené ruky mal položené na stole a pravú ruku mal položenú na perách, „... pomocou tvojho stroja, Drew, ako sa ti ho podarilo vymyslieť... zmenil si históriu, Drew... vesmír k dispozícii, neuveriteľné, celý vesmír... pomocou stroja...“

      Muž, sklonený nad stolom ešte chvíľu ostával zadumaný a potom bez pohybu vyzval muža naľavo, sediaceho pred počítačom.

      „Prehraj mi to znova.“

      Spencer manipuloval myšou a dal záznam na začiatok, potom klikol na Play a spustil záznam tretíkrát odkedy sa stretli.

      „Prenesieme ich, áno, prenesieme ich všade... ich spoju s vecami...“ muž opäť pozorne počúval a zrazu začal pomaly, stále presvedčivejšie prikyvovať, „vesmír k dispozícii, neuveriteľné, celý vesmír... pomocou stroja...“ muž sa narovnal a oprel sa o operadlo pohovky. Pretrel si oči, aby odohnal spánok.

      „Áno, niečo sa deje,“ potvrdil.

      „Trenton?“

      „Je to možné, áno, tiež si myslím,“ prisvedčil muž po jeho pravici.

      „O koľkej ti telefonoval Boyd?“

      „Krátko po tretej,“ odpovedal Spencer, „namiesto bežných hlúpostí, ktoré rozpráva zo sna začal McKintock rozprávať o tomto Stroji, ktorý vymyslel nejaký Drew a... skrátka, zvyšok ste si vypočuli. Boyd v tom rozprávaní objavil zmysel a tak mi okamžite zavolal.“

      „Boyd odviedol svoju prácu dobre. Podľa vás, žena niečo z toho počula?“

      „Myslíme, že nie, pán Farnsworth,“ povedal Spencer, „celý večer ju bolela hlava a McKintock ju uložil spať. Zaspala hlboko a kým on rozprával, jej dych bol stále pravidelný. Vybrali sme jej dýchanie zo záznamu desať minút predtým, než začal McKintock rozprávať a ukončili sme ho desať minút potom. Analyzovali sme rytmus a hĺbku a významne sa nezmenilo. Nie, podľa nás nič nepočula.“

      „Dobre,“ schválil Farnsworth, „veľmi dobre,“ díval sa priamo pred seba a premýšľal.

      „O týchto veciach rozpráva prvýkrát,“ pozrel na Spencera, ktorý prikývol na potvrdenie, „muselo sa stať niečo, čo sa ho hlboko dotklo. Je to rektor Univerzity v Manchesteri, má k dispozícii prostriedky, laboratóriá, profesorov, vedcov, je možné, že narazili na senzačný objav. Áno, naozaj je to možné. Chcem v tom mať jasno,“ usúdil. „Priveďte ho.“

      Spencer sa náhle vymrštil a dlhými krokmi sa pobral k dverám. Správne načasovanie bolo podstatné. Vošiel do miestnosti s rozlohou dobrých päťdesiat metrov štvorcových so stenami založenými rackmi s prijímačmi, dešifrovacími zariadeniami, spektrálnymi analyzátormi a počítačmi, podobnými ako v Boydovej dodávke, akurát znásobenými asi dvadsaťkrát. Zhruba pätnásť ľudí pracovalo na rôznych pracoviskách, prepisovali zaznamenané rozhovory z rozličných bodov odpočúvania, dešifrovali kódované správy a komunikovali s ľuďmi v teréne.

      Spencer odišiel na svoje pracovisko a okamžite zdvihol slúchadlo zakódovaného vojenského telefónu, ktorý mal k dispozícii. Zadal päť ciferné číslo a čakal.

      V Boydovej dodávke blikala na telefóne kontrolka prichádzajúceho hovoru. Zvonček bol odpojený, aby sa z vozidla žiadny zvuk nedostal do nevhodných uší. Odsunul jedno slúchadlo a bez jediného slova si priložil k uchu telefón.

      „Ešte stále je tam?“ opýtal sa stručne Spencer.

      „Áno. Ešte spí.“ Boyd sa pozrel na hodiny na počítači, aby zistil, že je sedem hodín ráno. Práve dopil svoju štvrtú šálku čaju a k tomu briošku na raňajky. Ďalšia noc sledovania sa chýlila ku koncu.

      „Dobre,“ odpovedal Spencer, „ideme si preňho.“

      „Dobre teda. Presuniem sa na pozíciu,“ položil telefón bez ďalších slov.

      Pozrel na monitor vedľa počítača, na ktorom sa v štyroch štvorcoch zobrazovali zábery zo štyroch kamier, ukrytých po obvode dodávky vo falošných skrutkách alebo vo forme parkovacích senzorov. Bolo vidno iba jednu osobu za dodávkou, ktorá sa vzďaľovala na bicykli. Mala na chrbte malý plecniak a Boyd vedel, že je to študent, ktorý sa skoro ráno vybral do školy.

      Bez toho, aby odtrhol zrak od monitora si na bežné civilné oblečenie navliekol bundu montážneho technika pre antény, potom otvoril spojovacie dvere medzi nákladovým priestorom a kabínou, a sadol si za volant. V tej bunde vyzeral ako chlapík, ktorý sa vybral do práce. Naštartoval vozidlo a pohol sa z parkoviska. Večer zaparkoval zadom tak, aby v prípade nutnosti mohol vyraziť bez manévrovania. Pomalou jazdou sa premiestnil na parkovisko, kde McKintock nechal zaparkované auto, znova zacúval na miesto a vypol motor. Rektorovo auto stálo asi desať metrov pred dodávkou na ľavej strane. Vrátil sa do nákladného priestoru a zavrel za sebou spojovacie dvere. Prístrojové vybavenie neprestávalo zaznamenávať a počítač neoznamoval žiadne pohyby alebo rozhovory v byte počas jeho stometrového presunu z predchádzajúceho parkovacieho miesta na nové. Znova si nasadil slúchadlá a pokračoval v odpočúvaní, ale tentoraz neprestával pozorovať monitor so zábermi z kamier.

      Na deviatich hodinách³⁰ bol záber činžiaku, kde sa nachádzal byt, v ktorom spal McKintock. Na pravej strane bol záber, na ktorom mohol Boyd vidieť aj prednú časť rektorovho auta, kým kamera na dvanástich hodinách zaberala zvyšnú časť vozidla a veľkú časť parkoviska.

      Okolo štvrť na sedem na parkovisku zastavila limuzína so šedou metalízou a tmavými sklami a zaparkovala na jednom z voľných miest na konci, ďaleko od vjazdu.

      Boydov telefón začal znova blikať. Zdvihol slúchadlo a počúval.

      „Jednotka Dva,“ povedal anonymný hlas, „niečo nové?“

      „Nič,“ odvetil Boyd.

      O pol siedmej sa v Boydovych slúchadlách začali ozývať zvuky prebúdzania. Cynthia vstala rezko z postele a okamžite sa pobrala do kúpeľne. Rôzne sprievodné zvuky predstavovali Boydovi starostlivú toaletu, ktorú žena vykonávala. Keď bola pripravená, išla zobudiť McKintocka. Ten ešte stále spal ako poleno, akoby strávil rušnú noc a potreboval sa regenerovať. Cynthia doňho strčila chodidlom, obrátila ho a zo žartu ním trhala.

      „Vstávať, lenivec! Čo si dnes v noci vystrájal? Musel si obšťastniť celý hárem rozvášnených konkubín? Ha, ha, ha!“ rozosmiala sa, keď sa McKintock náhle posadil a aby si vyčistil myseľ, obracal hlavu napravo a naľavo.

      „Prečo si v slipoch a tielku? Kde máš pyžamo? Ha, ha, ha!“ znova si ho doberala a pritom sa schuti smiala.

      „Uf, je v tvojej skrini!“ zvolal, vyskočil z postele a chytil ju za plecia. Nechala sa objímať a dostala obrovský bozk na čelo.

      „Ako ti je teraz?“ opýtal sa jej a pritom na ňu pozeral šialene zamilovaný, „prešla ti bolesť hlavy?“

      „Áno, je mi dobre a som strašne hladná. Takže...“ odolávala jeho pokusom dostať ju do postele, СКАЧАТЬ