Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ náladu.

      „Dnes večer si veselý, Lester,“ odpovedala pozorujúc ho, „čo sa stalo?“

      „Výborné výsledky jedného výskumu. Nestáva sa to často,“ vysvetlil nejasne, lebo nechcel vchádzať do detailov, „a čo tvoja priateľka?“

      Timorina pochopila, že Drew mal iba chuť konverzovať a nadšenie, ktoré prejavil voči nej pochádzalo z radosti, prežívanej vďaka úspešnému výskumu, o ktorom rozprával.

      „Jenny je milá pani,“ začala s úsmevom, „spoznala som ju pred niekoľkými mesiacmi na výstave obrazov. Zistili sme, že máme veľa spoločných obľúbených autorov a tak som sa rozhodla, že ju budem navštevovať. Má niekoľko vzácnych obrazov a slušnú kolekciu kníh o umení. Keď sa stretneme, vždy nájdeme nejaké podnetné detaily, o ktorých môžeme diskutovať. Ubezpečujem ťa, že pre ľudí so záujmom ponúka obraz množstvo podnetov, detailov, ktoré si možno predtým nevšimol a odrazu sa objavili pred očami. Začneme analyzovať detaily a páči sa nám konfrontovať svoje hodnotenia v tejto súvislosti. Môže to byť technika, objavenie detailu maľby, mentálny stav autora. Diskutovať s ňou je radosť. Je vzdelaná a inteligentná, veľmi zaujímavá osoba,“ ukončila neustále moderovaným hlasom, ktorý ju charakterizoval.

      „Ale! Blahoželám!“ vyjadril uznanie Drew, „je to veľmi dobré priateľstvo. Naozaj mám radosť za teba,“ napichol posledný zemiak a držal vidličku vo vzduchu.

      „Mohla by si ju najbližšie pozvať k nám. Aj my máme niekoľko vzácnych obrazov, s ktorými sa môžeme pochváliť,“ vložil si zemiak do úst.

      „Teraz sa nezaoberáme obdobím, z ktorého sú naše obrazy,“ zaklamala Timorina prostoducho, „keď prejdeme na expresionizmus, možno ju pozvem. Ona má doma peknú zbierku aj tohto štýlu. Uvidíme,“ ukončila a neprestávala sa usmievať.

      Nikdy, vôbec nikdy mu nepovie o Cliffovi. Bláznivo sa zamilovala do toho muža, ktorého spoznala v múzeu a zdalo sa jej, že keby ho odhalila, zničila by si u svojho brata obraz počestnosti a dokonalosti. Ešte nevedela ako by bolo dobré sa správať, pretože bola pravda, že prvýkrát za svojich päťdesiat rokov sa takto zamilovala, ale tiež bola pravda, že sa so svojim šťastím mohla podeliť s bratom. Odkedy sa ich rodičia pominuli, žili stále spolu a neprešiel deň, aby jej Lester nebol vďačný za jej starostlivosť. Áno, bol nevšímavý, neustále myslel iba na fyziku, ale slovami aj svojim správaním jej prejavoval, aká je preňho dôležitá, dokonalá a nenahraditeľná. Ako ho mohla držať v nevedomosti?

      Nie, nateraz to bolo lepšie takto. Obávala sa, že keby prezradila svoju milostnú historku príliš skoro, iba niekoľko mesiacov od jej vzniku a potopilo by ju to, tragédia by mala nesmierne následky. Následky pre ňu, pre jej dobré meno a meno jej brata, ktorému nechcela spôsobovať nepríjemnosti.

      Nechcela ani pomyslieť na prísnu náboženskú, bigotnú a represívnu výchovu, ktorej bola vystavená. Bolo jej vštepované nepozerať a nemyslieť na chlapcov, pretože sú zdrojom hriechu a zatratenia. A presne to robila, alebo skôr bola nútená robiť, kým jej spolužiačky flirtovali s chlapcami, ktorí boli poruke, vytvárali páry, opúšťali sa, menili partnerov a keď dospeli vydali sa a založili si rodinu. Nie, ona nič z toho nemala. V sedemnástich jej srdce bláznivo bilo kvôli chlapcovi, preplakala celé noci vo svojej posteli a zúfalo objímala vankúš, akoby to bol on, obliečku zmáčala vrúcnymi slzami a to všetko v úplnom mlčaní. Nesmela dopustiť, aby ju počula matka, ktorá vo vedľajšej izbe spala ľahkým spánkom. O niekoľko dní sa dal tento chlapec dokopy s jednou bezvýznamnou plavovláskou z inej triedy, o ročník nižšie. Keď sa to Timorina dozvedela, bol to pre ňu hrozný úder. Nemala odvahu včas niečo podniknúť a namiesto nej to urobila iná. Už bolo príliš neskoro a jej sa zmocnil hnev. V mysli sa zbabelo postavila proti celému svetu, proti rodičom, proti sebe. Prešli dni vnútornej potláčanej zúrivosti, ktorú uvoľňovala štúdiom a cvičením, ktorému bola prirodzene naklonená. Keď skončila búrka, rozhodla sa, že sa už nikdy v živote nepozrie na žiadneho muža, aby už nemusela takto trpieť, prežívať sklamanie a zúfalstvo. Nie, skončila s láskou aj keď ju v skutočnosti nikdy neprežila.

      Stala sa z nej učiteľka telocviku a začala svoju kariéru v jednej štátnej škole, v ktorej vykonáva svoje povolanie až doteraz. Obratne ignorovala alebo odmietala ponuky, ktoré jej počas dlhých rokov niekto predložil a vytvorila si pevnú povesť zarytej starej dievky. Byť sama jej nebolo zaťažko. Mala svojho brata, o ktorého sa doma starala a on si zaslúžil všetok jej rešpekt a pozornosť.

      Toho dňa v múzeu v Leeds sa však stalo niečo, o čom si nemyslela, že by sa jej mohlo niekedy prihodiť. Obdivovala obraz s prímorskou krajinou, keď sa pred rovnaký obraz vedľa nej postavil približne päťdesiatročný pán, pozoroval namaľovanú scenériu a úplne prirodzene, hlbokým hlasom akoby rozprával sám so sebou, utrúsil poznámku.

      „Tá modrá farba vody, ktorá prechádza do oranžového západu slnka je neuveriteľná.“

      Timorina sa prekvapene obrátila k nemu. Presne na to práve myslela.

      „V tej technike je niečo, čo nedokážem uchopiť,“ zapojila sa do rozhovoru bez toho, aby si to uvedomila.

      „Podľa mňa je to olejom. Určite doňho dodal nejaký zriedkavý pigment, možno si ho sám pripravil,“ premýšľal muž nahlas, pravou rukou si uchopil bradu a ľavú ruku si v horizontálnej polohe položil na bruchu, aby ňou podoprel pravý lakeť.

      „Je to možné,“ odpovedala Timorina, „lenže efekt nie je rovnomerný. Vidíte tu?“ pristúpila k obrazu a ukázala na jeden bod. Aj on sa priblížil a pozrel sa na toto miesto. „Pri lodi ten prechod chýba. Ak by to bol pigment v oleji, myslím, že by ho použil na celú časť mora, zatiaľ čo loď, ktorú olizuje západ slnka vyzerá ako oddelená jednotka.“

      Muž na ňu pozeral s obdivom.

      „Máte pravdu. To som si nevšimol,“ odpovedal jej s nadšením, „vidím, že sa tomu rozumiete. Blahoželám. Čo si myslíte o pláži?“

      Rozbehla sa živá diskusia o obraze, rozoberanie techniky, umeleckého obdobia, psychológie maliara, kvality plátna a dokonca osvetlenia v tomto krídle múzea, na ktorom sa zhodli, že je nedokonalé na správny pôžitok z diela.

      Po dvoch hodinách ich musel kurátor poprosiť, aby sa pohli k východu, lebo potreboval zatvoriť.

      Ani sa jeden druhému nepredstavili, po celej tej diskusii jej muž podal ruku.

      „Cliff Brandon. Bolo to pre mňa potešenie.“

      „Timorina Drewová,“ odpovedala a srdečne mu ju stisla, „potešenie je na mojej strane.“

      „Som hladný,“ povedal s úsmevom otvorene a pritom sa na ňu pozeral.

      Aj ona naňho pozerala a nemohla sa odtrhnúť od tej úprimnej a sympatickej tváre.

      „Tiež som hladná,“ povedala veselo.

      O pol hodiny už sedeli v talianskej reštaurácii neďaleko múzea a pochutnávali si na hojnej porcii zapekaných lazaní. Ešte hodnú chvíľu rozprávali o maľovaní a potom bez toho, aby si to uvedomili, začali rozprávať o sebe. On žil sám, pred niekoľkými rokmi sa rozviedol СКАЧАТЬ