Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ pokračoval bezpečne a sústredene. Bol zvyknutý vynájsť sa aj v tých najťažších situáciách a ranná premávka bola nič v porovnaní s prenasledovaním, ktoré musel občas absolvovať. Nepovedal ani slovo, ale systematicky kontroloval situáciu, aby sa McKintockovo auto nachádzalo na krátku vzdialenosť. Jeho kolega, vodič, bol rovnako skúsený a pripravený vrhnúť sa na akýkoľvek typ vozidla, ktorý by sa objavil, v okamihu prevziať kontrolu, ovládnuť prípadného nepriateľského vodiča a vyraziť vysokou rýchlosťou smerom k určenému cieľu, možno pritom aj uhýbať nepriateľskej paľbe.

      Muž, ktorý sedel vzadu spolu s McKintockom nadvihol záclonky a vidiecka krajina sa začala okolo nich mihať.

      McKintock sa trocha upokojil a začal premýšľať. Čo by od neho mohli chcieť policajti? Spáchal niečo vážne? Ktorý z jeho činov by mohol vysvetliť takýto spôsob „zatknutia“? Pretože sa cítil zatknutý, áno, odviedli ho ako nejakého zločinca pri východe z vykričaného podniku. Ako si to mohli dovoliť? Je rektorom Manchesterskej univerzity. Musela sa stať chyba. Ožil a prešiel do protiútoku.

      „Počujte,“ obrátil sa na muža, sediaceho po jeho boku.

      „Áno?“ odpovedal muž a pozoroval ho s opovrhnutím.

      „Ak vám to nevadí, mohli by ste mi znova ukázať odznak?“

      „Keď dorazíme,“ bola jeho odpoveď, po ktorej nasledoval prenikavý a významný pohľad, sprevádzaný gestom ruky, ktorá sa nonšalantne presunula pod sako, blízko ľavého podpazušia.

      McKintock si nemohol nevšimnúť tento pohyb a zachvel sa. Rozhodol sa, že sa už radšej nebude pýtať. V každom prípade, muži vyzerali ako policajti a zatiaľ mu neskrivili ani vlas na hlave, takže sa uvoľnil na operadle a čakal, nech sa udalosti odvíjajú svojim smerom. Napriek tomu bol hrozne zvedavý a znepokojený, lebo si nedokázal predstaviť čo by od neho mohli chcieť.

      Nech sa dialo čokoľvek, onedlho na to príde. Skôr, než si to domyslel, dovtípil sa, že vchádzajú do Manchesteru a za pätami išlo jeho auto, akoby k nim bolo pripevnené oceľovým lanom. Muž po jeho boku spustil závesy na oknách a tentoraz spustil aj väčší záves, ktorý oddeľoval prednú a zadnú časť auta. Spustil aj slnečné clony pred zadným oknom tak, že bola teraz okolitá krajina úplne ukrytá. McKintock nevedel, do ktorej časti Manchesteru, ktorý poznal veľmi dobre, majú namierené.

      Asi po dvadsiatich minútach auto zastalo.

      Muž po jeho boku vystúpil a otvoril dvere.

      „Vystúpte,“ nariadil sucho.

      McKintock váhavo vystúpil a ocitol sa v podzemnom parkovisku s dobre upravenými múrmi zo železobetónu a niekoľkými núdzovými svetlami, kde-tu upevnenými na stene. Jeho auto parkovalo vedľa a muž, ktorý ho šoféroval ho práve zamykal zvláštnym, neznámym čiernym diaľkovým ovládaním. Uchopili ho za lakte, ale on naznačil, že bude spolupracovať.

      Jeden z mužov prikývol a tak kráčali vedľa neho a viedli ho k zničenému výťahu, umiestnenému v prednej časti. Vstúpili, McKintock a ďalší traja, a jeden z nich stlačil biele tlačidlo bez označenia. V skutočnosti žiadne z tlačidiel nebolo označené číslom.

      „Fíha, aký zvláštny výťah,“ pomyslel si McKintock.

      Rýchle stúpanie a potom sa dvere otvorili do bielej, špinavej chodby. Špinavej v zmysle, že steny pokrývala pleseň, stopy topánok, škrabance od operadla stoličiek a McKintockovi sa zdalo, že zbadal aj zvláštne tmavočervené škvrny. Niektoré vyzerali ako čiastočné odtlačky prstov, akoby sa niekto krvácajúci oprel o stenu a takto ju pošpinil. Dúfal, že si to vysvetľuje nesprávne a medzitým sa skupina ocitla pred dverami z bieleho dreva, obitými a špinavými rovnako ako múry. Jeden z troch mužov otvoril a voviedol ho dnu, posadil ho na stoličku, ktorá vyzerala ako zvyšok zariadenia, pri stole, ktorý už pamätal aj lepšie časy.

      Muž zatvoril dvere a sadol si v očakávaní na druhú stoličku. Ďalší dvaja odišli. Muž, ktorý ostal bol ten, ktorý sedel počas cesty vedľa McKintocka.

      „Čo je to za miesto? Kam ste ma to priviedli?“ vybuchol ustarostený McKintock. Bol zvyknutý na úplne iné prostredie. Cítil pach plesne a zatuchliny, po dlážke sa nerušene prechádzalo niekoľko švábov. Horné rohy miestnosti boli pokryté hustou a zožltnutou pavučinou, ťažkou od prachu. Zopár čiernych pavúkov vo vnútri pokojne čakalo na svoju korisť.

      Muž ho ignoroval a McKintock pochopil, že by bolo zbytočné ďalej naliehať.

      O niekoľko minút sa otvorili dvere a vstúpil akýsi šesťdesiatnik v peknom modrom obleku a s okuliarmi s kosteným rámom.

      „Dobrý deň, rektor McKintock. Som William Farnsworth, zodpovedný za bezpečnostné služby.“

      Bezpečnostné služby? To je kto? Pýtal sa sám seba McKintock.

      „Dobrý deň,“ odpovedal kyslo, „prečo ste ma tu priviedli? Čo odo mňa chcete? Čo je to za miesto?“ pýtal sa stále viac nahnevaný.

      „Priviedli sme vás sem,“ odvetil Farnsworth a silno zdôraznil prvú slabiku panovačným spôsobom, „pretože vy viete niečo, čo má veľkú dôležitosť pre túto krajinu.“ Odmlčal sa na efekt.

      „Pretože milujete Anglicko, je tak?“ vsadil na vlastenectvo a brutálne mu pozrel do očí.

      „Och... no... iste. Samozrejme, že milujem Anglicko.“

      Farnsworth vyrážal otvorené dvere, keďže McKintock bol lojálny a verný Brit a dokonca miloval kráľovnú, na rozdiel od mnohých iných spoluobčanov. Úplne rezignovaný odložil zbrane.

      „Čo chcete vedieť? Som vám k dispozícii.“

      „Dozvedeli sme sa o jednom projekte, do ktorého ste zapojený,“ spustil Farnsworth a pozeral mu do očí, ale tentoraz bez nevraživosti, „projekte, ktorý sa týka istého Stroja, ktorý je schopný prenášať veci a osoby na vzdialenosti, hodnotené univerzálnym meradlom a zostrojil ho istý Drew. Čo nám o tom môžete povedať?“

      McKintock ostal zdesený.

      Ako sa o tom mohli dozvedieť?

      Ani on to až do včerajšieho večera nevedel. Ako sa im to podarilo? Nebolo možné, že by o tom niekto rozprával, a predsa sa to stalo, neexistovala iná možnosť. Zbledol ako stena, potom náhle sčervenel a nakoniec sa chytil slova.

      Kým odpovedal, zhlboka sa nadýchol.

      „Neviem, odkiaľ ste sa to dozvedeli, ale v podstate všetko, čo ste povedali zodpovedá skutočnosti. Všetko vysvetlím, ale aspoň mi povedzte, čo sú zač tie bezpečnostné služby a kto vlastne ste.“

      „Potom,“ odpovedal sucho Farnsworth, „buďte si istý, že sa všetko dozviete v pravý čas. Aby ste sa upokojili, toto je moja identifikácia,“ chvíľu pred ním vrtel rovnakým odznakom, akým sa legitimoval jeho podriadený počas zadržania na parkovisku v Liverpoole.

      McKintock si znova vzdychol a začal rozprávať.

      „Asi СКАЧАТЬ