Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ ruku a postavila sa na nohy, aby predstavila prvého cicavca, premiestneného prístrojom.

      Podľa zanovitého správania škrečka vyzeralo, že sa má veľmi dobre.

      Napriek tomu Charlene odstúpila od zvieratka na niekoľko krokov.

      Bryceová vložila pokusné zviera do škatule so vzorkami, ktorá bola vybavená otvormi pre zabezpečenie vzduchu pre prenášané exempláre.

      „Tak, a teraz mi vysvetlite čo sa stalo počas poslednej výmeny,“ obrátila sa na kolegov okolo seba.

      „Je to jednoduché, profesorka,“ odpovedal Kobayashi, „v rozrušení z úspešných experimentov sme si neuvedomili, že klietka má väčšie rozmery ako prístroj, ktorý vykonáva výmenu. Klietka je kocka so stenami o dĺžke osem centimetrov, zatiaľ čo naša kalibrácia má štyri centimetre. Výsledkom je, že prenesené bolo iba pokusné zviera s kúskom podložky z klietky. Zvyšok obalu ostal na platničke A.“

      „Chcete povedať, že...“ naznačila napätá Bryceová, „... že ak by sa škrečok nenachádzal v strede priestoru, kde smeroval prenos, tak by sme premiestnili iba časť zvieraťa? Jeden kus by ostal v klietke?“

      „Áno, je to tak,“ potvrdil Kobayashi, ktorého myšlienka vôbec nerozrušila.

      Bryceová si vydýchla.

      „Takže sme mali šťastie,“ bola zamyslená a opakovane prikyvovala.

      „V každom prípade, je to riziko, ktoré sme museli podstúpiť. Pochopte však, že z etického hľadiska by sa malo na zvieratách experimentovať iba vtedy, ak neexistujú iné možnosti. Pri vzrušujúcich výsledkoch predchádzajúcich pokusov som nemal ani potuchy, že sa niečo mohlo pokaziť. Preto som položil klietku na platničku s úplnou dôverou. Ten škrečok mal naozaj šťastie. Pri rýchlosti akou sa pohybuje mohol byť v okamihu výmeny kdekoľvek. Som šťastný, že sa všetko dobre skončilo,“ dokončil a prstom klopkal po škatuli, v ktorej zvieratko robilo veľký hurhaj pri behaní na všetky strany.

      Medzitým Marron pristúpil k Charlene. Vzal si ju nabok a priškrteným hlasom sa jej opýtal: „Vysvetli mi jednu vec. Ako si sa dostala do laboratória tak, že ťa nikto nespozoroval?“

      „Nevidela som ťa pri obede,“ odpovedala, „mala som starosti. Popoludní som išla do knižnice a videla som ťa odchádzať spolu so skupinou týchto ľudí z jedálne. Sledovala som vás z diaľky a videla som, že vchádzate sem. Obišla som budovu a našla som otvorené okno do záchodu. Tam som vošla a schovala som sa za túto skriňu bez toho, aby si ma niekto všimol. Videla som pokusy. Zvyšok už poznáš.“

      „Dostala si sa sem cez záchod?“ usmieval sa zamilovaný Marron. Pohľadom ju pohladil,. „ako z béčkového kriminálneho filmu,“ pobavene sa zasmial.

      „Presne tak, ty lišiak,“ odsekla šibalsky Charlene a kopla ho do nohy.

      „Dámy a páni, na dnes sme skončili!“ vyhlásil nahlas Drew, „myslím, že lepšie to nemohlo ísť. Ďakujem všetkým. Stretneme sa zajtra!“

      Skupina sa rozišla a každý sa pobral do svojich ubytovacích priestorov.

      Ďalší historický deň sa chýlil ku koncu.

      15. kapitola

      Midori pozerala z okna a zrak mala uprený na vzdialený, neviditeľný bod.

      Tam, kde bola záhrada s čerešňovými stromami, park, v ktorom stretla svojho milovaného Noboru.

      Slnko zapadalo a dievčina sa pustila do písania pre svojho milého.

      „Dnes som naozaj unavená. Hodina histórie stredovekého Japonska je naozaj neznesiteľná. Čo záleží na tom období? Žijem tu a teraz. Je to teraz, kedy ťa nemôžem vidieť a z toho, ako mi chýbaš ma bolí srdce.

      O dva týždne ma čaká skúška z histórie a ja sa nemôžem sústrediť na základné znalosti. Nedopadne to dobre, cítim to. Moji rodičia sa budú pýtať prečo sa môj prospech po tak úspešnom absolvovaní univerzity viditeľne zhoršil.

      Nie, nie je to voči nim správne, napriek všetkému ma majú radi a dúfajú, že si vybudujem slušné postavenie, nie pre mňa, pretože ak nedokončím školu, budem nútená robiť iba podradné, neisté a zle platené práce. Prečo musí byť japonská žena tak izolovaná? Sme prehnitá spoločnosť, ktorej dominujú autoritatívni muži s rozhodovacím právom a ženy nechávajú pozerať do priehľadného stropu, nad ktorým oni riadia naše životy.

      Ja nechcem ostať v tieni.

      Budem sa učiť, áno, budem sa učiť ako nikdy, aj históriu, áno, takto sa dostanem k promócii a budem učiteľkou, budem dobre zarábať a budeme sa môcť zosobášiť, ty vystúpiš z člna a už nebudeš chudobný. Budeš môcť študovať literatúru ako ja a stane sa z teba básnik, máš talent, Noboru a musíš si ho doplniť štúdiom.

      Midori zdvihla pero z papiera a položila si ruky na oči, aby si osušila slzy, ktoré jej hojne stekali po tvári. Hrozne trpela. Bola však ešte stále silná a rozumná. Dokázala bojovať.

      Maoko vzala vreckovku a utrela si oči. Midorino utrpenie ju dojalo. Sužovaná láska sa šírila zo stránok románu, vchádzala jej do srdca a občas ju rozplakala.

      Obracala stránku vzdychajúc a vtedy začula búchanie na dvere.

      Ľahký dotyk, dalo by sa povedať, že takmer hanblivý.

      Rozpačitá pozrela na hodinky pod svetlom abat-jour: bolo desať hodín večer, kto by to mohol byť v takú neskorú hodinu?

      Vstala z postele, položila knihu a vybrala sa k dverám. Nebol tam náhľadový otvor, takže sa opatrne približovala.

      „Áno?“ ozvala sa a neotvárala.

      „Novaková,“ počula jednoduchú odpoveď.

      Maoko zdvihla oči k oblohe a vzdychla si, potom zapla hlavné svetlo, otvorila dvere a nechala Nórku vstúpiť dnu. Potom zamkla na kľúč, lebo predpokladala čo bude nasledovať.

      Mala pravdu.

      Jasmine Novaková mala na sebe veľmi kvalitný svetlohnedý kabát so škótskym vzorom. Hnedé topánky na nízkom opätku a vlasy mala stiahnuté do vrkoča. Nemala so sebou kabelku.

      Len čo vstúpila dnu, zastala. Čakala, že Maoko je vyjde naproti, potom si odmeraným pohybom rozopínala kabát zhora nadol, jeden gombík za druhým, v pravidelnom rytme. Keď prišla k poslednému, oboma rukami chytila fazóny kabáta vo výške hrude a pomaly, dokonale symetricky ho otvárala.

      Pod ním bola úplne nahá.

      Maoko vedela, že škandinávske ženy sú spontánne, ale takéto správanie nečakala.

      Novaková odhaľovala fazóny až kým sa jej kabát nezačal kĺzať dole z ramien. Nechala ho mäkko skĺznuť z pliec za seba a keď dopadal na zem, zachytila ho rukami, preložila ho po dĺžke СКАЧАТЬ