Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ ďaleko môžeme dosiahnuť?“

      „Všade,“ odpovedal zjednodušene Drew a posadil sa.

      „Takže do Pekingu, do Moskvy, do Anchorage? Kam chceme?“

      „Tam a ešte ďalej.“

      „Ako to, ešte ďalej?“ McKintock vyzeral dezorientovaný. Chvíľu rozmýšľal.

      „Na Mesiac?“ opýtal sa ironicky.

      „Pre tento prístroj je Mesiac za rohom,“ odpovedal pokojne Drew, „výmena sa môže uskutočniť s ktorýmkoľvek priestorom v známom vesmíre.“

      McKintock nemal predstavu o veľkosti známeho vesmíru, ani o tom nakoľko je známy tento vesmír. Preňho bol Mesiac a planéty slnečnej sústavy celým vesmírom, ktorý poznal.

      „Vesmír je veľmi veľký, McKintock. Súčasný odhad sa rovná približne deväťdesiatim trom miliardám svetelných rokov. Predstav si guľu s takým priemerom.“

      McKintock naňho pozrel nechápavo. Čo mohol vedieť o svetelných rokoch?

      Drew sa dovtípil, že mu to musí vysvetliť. Nechcelo sa mu, ale nemal na výber.

      „Jeden svetelný rok je vzdialenosť, ktorú prejde svetlo vo vákuu za jeden rok. Keďže svetlo sa pohybuje rýchlosťou približne tristotisíc kilometrov za sekundu, za rok prejde vyše deväťtisíc miliárd kilometrov.“

      McKintock vyvalil oči. Deväťtisíc miliárd kilometrov. Vzdialenosti, na ktoré bol zvyknutý boli také, ktoré dokázal prejsť na aute. Desať kilometrov, sto, dvesto kilometrov, približne.

      Deväťtisíc miliárd kilometrov. Nevedel si ani predstaviť takúto vzdialenosť.

      „Dobre,“ pokračoval Drew kým pobavene pozoroval rektorov úžas, „podľa toho, čo vieme má vesmír veľkosť deväťdesiat trikrát spomínaných deväťtisíc miliárd kilometrov, takže viac ako osemstotisíc miliárd miliárd kilometrov.“

      McKintock pozeral na Drewa prázdnym pohľadom.

      „Nerob si starosti McKintock. Ani ja si neviem predstaviť takú vzdialenosť. Nikto toho nie je schopný. Nie je to ľudský rozmer. Dôležité je, že na matematickej úrovni ide o číslo ako každé iné a preto je možné s ním pracovať podľa ľubovôle. Dôležitejšie však je, že naším prístrojom môžeme preniknúť do ktorejkoľvek časti vesmíru budeme chcieť. Toto je dôležité. Predstav si ten pokrok vo vede. Všetky poklady poznania, ktoré na nás čakajú. Je neuveriteľné, že sa to stalo nám, ale je to tak a som nesmierne šťastný, že žijem v novej ére, ktorá sa pred nami otvára.“

      McKintock chvíľu mlčal. Potreboval stráviť čo práve počul. Cítil doliehať depresiu z nesmiernych rozmerov, zo skrytých poznatkov, o ktorých hovoril Drew. Cítil sa stlačený pod nesmiernou ťarchou, ktorú si predstavoval, že nesie na sebe.

      „Ale... a nejaké uplatnenie viac, povedzme, každodenné?“ opýtal sa neisto.

      „Ach, správne. Zabudol som,“ odpovedal Drew, „môžu sa zostrojiť malé, vhodne upravené prístroje, ktoré môžu slúžiť pre medicínske účely. Môžu odstrániť nádory z tela bez jediného rezu. Biopsia sa stane otázkou jednoduchého, netraumatizujúceho sedenia. Predstav si, čo to bude znamenať. Bude stačiť nastaviť prístroj do polohy, formy a rozmerov toho, čo je potrebné odstrániť, zapnúť a v okamihu bude táto hmota mimo telo. Vyprázdnený priestor sa zaplní fyziologickým roztokom alebo podobnými látkami. Nie som lekár, takže nemôžem vysvetliť detaily. Odborníci si s tým už poradia.“

      Zámerne vynechal možnosti premiestňovať živé bytosti a dúfal, že to rektorovi nenapadne.

      Mýlil sa.

      „Drew, povedz mi,“ pokračoval McKintock vyzvedať ako vyšetrovateľ,„aké rozmery môžu mať prenášané veci?“

      „Oj!“ pomyslel si Drew, lebo tušil čo bude nasledovať.

      „No,“ odpovedal vyhýbavo, „presne nevieme, musíme zostrojiť väčší prístroj a zistiť jeho možnosti,“ odpovedal pravdivo. Stisol päste položené v lone, schované za písacím stolom. Nemal rád klamstvá, takže bol v ťažkej situácii.

      „Aha, chápem,“ odpovedal rektor a pomaly, vážne prikývol. Bol veľký znalec ľudského správania a pochopil, že mu kolega niečo tají.

      „Napríklad,“ pokračoval nevšímavo, „robili ste pokus aj s nejakou živou formou?“

      „No zbohom!“ kapituloval Drew vo vnútri. Vsadil ešte na posledný zúfalý pokus.

      „Ako to, že sa ma na to pýtaš?“ skúsil.

      „Len tak, zo zvedavosti,“ odvetil znova McKintock, tentoraz potmehúdsky.

      „Z okna som videl prechádzať Bryceovú s nejakými škatuľami a tak som bol zvedavý, či to neboli vzorky pre tvoje laboratórium. Vieš, mal som dojem, že je v tých nádobách niečo veľmi živé. Čo ty na to?“

      „Tak dobre. Pred tebou sa nedá nič ukryť, McKintock,“ vzdal sa Drew, „urobili sme experiment výmeny s použitím rastlín a živočíchov a boli úspešné, aspoň podľa toho, čo sme mohli doteraz overiť,“ zhlboka si vydýchol.

      „Nechcel som pred tebou nič zahmlievať, iba som si chcel udržať priestor na ďalšie pokusy skôr, než ti predložím výsledky.“

      „Chápem,“ tentoraz rektor prikývol s pochopením a ocenil Drewovu korektnosť.

      „Ale v teoretickej rovine, teoretickej, buď opatrný, bolo by možné premiestňovať aj osoby?“ opýtal sa pozerajúc fyzikovi priamo do očí.

      Drew nemal únikové cesty a tak sa prestal vykrúcať.

      „Áno. Teoreticky áno. Keď budeme mať vhodný prístroj, keď bude riadne otestovaný a zo zákonného hľadiska bude možné ho vyrobiť, budeme schopní preniesť osoby,“ uzavrel všetko jedným dychom.

      McKintock bol rozžiarený. Celodenná únava bola preč akoby ju odvial závan vetra. Postavil sa začal chodiť okolo stola. Podal Drewovi ruku a srdečne mu ju stisol.

      „Fantastické, priateľu. Neuveriteľné a fantastické,“ úprimne mu blahoželal.

      „Ďakujem, McKintock. A teraz idem domov. Som naozaj uťahaný. Dovidenia zajtra.“

      „Nazdar, Drew. Dovidenia zajtra,“ pozdravil mu rektor a pozeral ako vychádza trocha zhrbený z kancelárie.

      Len čo Drew dorazil domov, odišiel do sprchy.

      Extrémne napätie celého dňa odplávalo spolu so znečistenou vodou a on zrazu pocítil vlčí hlad. Sestra mu už nachystala večeru, ako sa dalo očakávať od takej dokonalej a precíznej osoby, spolu povečerali a pritom rozprávali o všetkom možnom.

      „Ako СКАЧАТЬ