Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ keď sa on vrátil späť do základného tábora, aby sa poradil s ostatnými, čo ďalej.

      „Máš pravdu… prepáč, bol som k tebe nespravodlivý“ priznal a ona si ho premerala prísnym pohľadom. „Prepáčim ti“ vraví mu po chvíli.

      „Myslíš to vážne?“

      „Áno, ale len pod podmienkou, že ma teraz necháš trochu sa vyspať“ odpovie Eve, potom sa otočí na bok a schúli do klbka. James zhasne svetlo a otočí sa k nej. Pritlačí svoju hruď na jej chrbát a vopchá kolená do dutiny vytvorenej jej skrčenými nohami. Potom jej nežne položí ruku na bok a ešte trochu sa k nej primkne. Naivne sa odvážil dúfať, že táto epizóda by mohla prispieť k ich zblíženiu a znovu otvoriť už dávno uzavretú tému. Ale odpoveďou mu bolo len to, že ona si zo seba zložila jeho ruku a nechala ju spadnúť na postel. „Povedala som dobrú noc“ upresnila a odtiahla sa smerom k okraju postele, aby sa od neho čo najviac vzdialila.

      „Dobrú noc“ odpovie James sklamaný a podráždený. Potom sa otočí na druhú stranu.

       Potom, čo sa niekoľkokrát otočil a zmenil polohu, po asi polhodine sa James poddal únave. Asi štyri hodiny už hlasno chrápal, keď displej digitálneho budíka ukazoval tri hodiny a sedem minút. Eve mu položí ruku na plece a energicky ním potrasie. On, ako odpoveď, len niečo na protest zahundre a schúli sa ešte viac pod prikrývku. Eve začína v mysli počítať. Prv než napočíta do desať, James už znovu chrápe, ešte hlasnejšie než predtým. Zasvieti stolnú lampu a pozoruje ho, či spí naozaj hlbokým spánkom. Keď si je už istá, že ho nezobudí ani salva z kanónu, zhasne lampu, zo zásuvky nočného stolíka vyberie baterku, tichúčko vykĺzne z postele a keď si oblečie župan, vystúpi po schodoch ktoré vedú do podkrovia. V podkroví začne hľadať vadný diel na drevenej podlahovej lište. Keď ho nájde odsunie stôl a zo štrbiny vytiahne starú koženú tašku. Otvorí zips a vysype obsah tašky na zaprášený koberec. Vyberie to, čo potrebuje, a zíde zase dolu po schodoch. Vráti sa do izby s fľaštičkou, z ktorej už odstránila uzáver, v ruke. Obíde posteľ, aby sa dostala k Jamesovi a zastaví sa pred ním. Po krátkom zaváhaní mu strčí fľaštičku na pár sekúnd priamo pod nos. James sebou náhle trhne. Vypleští oči a otvorí ústa, akoby chcel niečo povedať, ale nemôže. Okamžite upadne do ešte hlbšieho spánku. Ihneď potom Eve vojde do detskej izby a podá rovnakú látku aj Harrymu, ktorý reaguje rovnako ako James. Potom vyberie z vrecka svojho župana predmet podobný kovovej pinzete s teleskopickým ramenom, zakončeným magnetickou pologuľou. Prudko pritiahne k sebe chlapcovu hlavu, chytí pinzetu a vytiahne rameno smerom k chlapcovej tvári. Pýta sa sama seba, ako je možné, že ju ani trochu nemrzí to, čo robí. Ešte pár minút ho pozoruje so zdvihnutou rukou a znovu zisťuje, že je jej to úplne ľahostajné. Nakoniec vopchá rýchlo nástroj do chlapcovho nosa, lebo sa ponáhľa. Chce ísť čo najskôr do postele aby sa mohla vyspať.

       Úrad šerifa v Rocklande má pod svojou správou celú pobrežnú oblasť Knox County a veľkú časť horského úbočia nad ním. Nachádza sa v starej budove, postavenej v neoklasicistickom štýle vo voľnej prírode, v blízkosti okresnej cesty, ktorá vedie zo South Hope do Rockville. Vzhľadom na rozsiahlosť územia, ktoré spravuje, je úrad dobre vybavený. Helen sa vlečie hore schodmi, ku vchodu, orámovanému krátkymi bielymi stĺpmi, ktoré podopierajú priečelie. Zamrmle na pozdrav agentovi Dowerovi, ktorý vykonáva funkciu vrátnika a vojde potajomky do chodby, vlečúč za sebou s nechuťou svoje nohy. Nebola nikdy taká spokojná so svojou prácou. Pracovala v meste, ktoré bolo celkom pokojné a myslela si, že s najväčšou pravdepodobnosťou sa v to ráno nič strašného nestane a ona bude mať čas, trochu sa pozbierať. Veľmi si potrebovala sadnúť a mať oči čo najdlhšie zatvorené. Zdalo sa jej, že padne únavou. Veď strávila celú noc tým, aby zo svojej mysle vypudila obraz toho vystrašeného chlapca, zvierajúceho korman svojho bicykla. Prejde chodbou so sklonenou hlavou a mieri si to priamo do svojej kancelárie. Odpovie pritom kývnutím a zamrmlaním na pozdravy agentom, ktorých stretne po ceste.

      „Helen“, pokúša sa ju zastaviť telefonistka svojím prenikavým hlasom. Ale ona na ňu hodí len pohľad plný utrpenia a zdvihne ruku ako by chcela povedať: "čokoľvek mi chceš povedať môže to počkať," a pokračuje svojou cestou. Cindy sa za ňou rozpačite pozerá, pretože nečakala takúto reakciu. Potom pokrčí ramenami a pomyslí si "tým horšie pre ňu.“ Helen má na chvíľu pocit viny, že sa k nej zachovala nezdvorilo. Potom však, súdiac podľa úzkosti v jej hlase, začína mať podozrenie, že to ráno asi nebude také pokojné, ako dúfala. Otvorí dvere do svojej kancelárie a začne hlasno zívať. Dozíva, až keď sa dvere za jej chrbtom zatvoria.

      „Na zdravie!“ zakričí nečakane nejaký mužský hlas, až ju vyľaká. Napriek tomu, že mala ešte stále otupené zmysly a kvôli dvom veľkým slzám, videla rozmazane, Helen usúdi, že postava a hlas sú jej akési známe. Niekoľkokrát si pretrie si oči a keď jej zrak už znovu začne slúžiť, pozrie sa frustrovane na muža, ktorý sa rozvaľuje v jej kresle. Doktor Stevenson bol asi absolútne posledný človek, s ktorým chcela v to ráno mať niečo do činenia.

      „Dnes ráno, si si dala akosi na čas!“hovorí on a pozerá sa na hodinky. Potom siahne po pohári džúsu z červeného pomaranča. Ona ho však pretne ostrým pohľadom a donúti ho stiahnuť ruku. Zatiaľ, čo hľadá slová, aby mu odpovedala čo najvhodnejším spôsobom, poškriabe sa silno na malíčku pravej ruky, ktorý ju po predchádzajúcej noci neznesiteľne svrbí. „Ah, aké milé prekvapenie“ prehodí skľúčene. Prídem do práce po dvoch bezsenných nociach a nájdem tu akéhosi chlapa, ako si pokojne sedí v mojom kresle, s nohami prekríženými na mojom stole. A ako keby to nestačilo, tento chlap, ktorý mi okrem iného práve zjedol raňajky, nie je hocikto, ale súdny lekár. Ak je v mojej kancelárii súdny lekár, znamená to, že o chvíľu tu bude aj nejaká mŕtvola! Uhádla som?

      Stevenson ukáže na chodbu, v smere, ktorý vedie do márnice. Upresní, že mŕtvola je už na stole. Potom zdvihne ruku, aby jej ukázal prstami písmeno "V". Na znak toho, že v skutočnosti, sú mŕtvoly dve. Najprv si Helen myslela, že doktor sa len na chvíľu u nej zastavil, a že ako zvyčajne si ju chce iba, tým svojím prízemným spôsobom, doberať a pripraviť pritom o raňajky. Ale keď sa naňho znovu pozrie, uvedomí si, že na jeho tvári nie je ani len náznak úsmevu.

      „Ah Bože, dnes to teda dobre začína...“ prehodí pesimisticky. On len rozhodí rukami, akoby chcel povedať, že za to nemôže. Potom ukáže na zaprášený bežiaci pás v rohu kancelárie. „Ešte stále sa udržiavaš v kondícii?“ pýta sa. Ona sa nezúčastnene otočí k náčiniu, ale ihneď si spomenie, že to je len jeden z jeho obvyklých trikov. Otočí hlavu dozadu a prekvapí ho, ako už znovu naťahuje dlaň k džúsu. Helen si dá ruky v bok a otrávene sa naňho pozrie. On predstiera, že len zhŕňa omrvinky zo stola. Potom si upraví košeľu.

      „Nezapla som ho už poriadne dlho...“ vraví Helen a obíde stôl. On sa zatiaľ postaví, aby jej uvoľnil miesto. Keď sa Helen usadí, znovu si musí poškrabať malíček. Znovu pritom zazíva.

      „Čo sa ti stalo s malíčkom? Nevyzerá veľmi dobre.“

      „Čo chceš tým povedať?“ opýta sa a skloní sa, aby sa mu lepšie prizrela. Doposiaľ nepridávala dôležitosť tomuto nepríjemnému svrbeniu, ale výraz v jeho tvári ju mierne vydesí.

      „Neviem, súdiac podľa farby pokožky by som povedal, že sa jedná o nekrózu...ak by som bol tebou, šiel by som ihneď ku kožiarovi, aby sa mi na to mrkol“ radí jej Stevenson a chytí ju za ruku, aby sa na ňu lepšie pozrel. Ale ona stiahne rýchlo ruku späť. СКАЧАТЬ