Posledné Vianoce Na Zemi. Andrea Lepri

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ zvláštne, pravdepodobne mal Harry na sebe pach, ktorý sa mu nepáčil. „Teraz si už prestaň lámať hlavu nad zbytočnosťami, najdôležitejšie je, že tvoj chlapec je opäť doma, a hlavne, že je v poriadku. "

      „Máš pravdu... ale naozaj by som rád vedel, kde strávil celú tú dobu ... Máš vôbec potuchy, ako dlho trvalo tých tridsať hodín?„

      Helen mu to síce nepovedala, ale vedela to aspoň tak dobre ako on. Vždy cítila akési nevysvetliteľné puto k tomu chlapcovi. „Neboj sa, skôr či neskôr ti porozpráva všetko. Veď vieš aký je. Nepokúšaj sa ho však do ničoho nútiť. Mohla by medzi vami vzniknúť bariéra a potom sa uzavrie do seba ... buď trpezlivý a nechaj ho, aby sa sám rozhodol, kedy ti všetko porozpráva,“ poradila mu a ľahko mu stisla ruku, aby ho povzbudila. A tak, ako zakaždým, keď sa ich telá navzájom dotkli, obaja mali pocit, akoby nimi prešiel elektrický prúd. James odtiahol v rozpakoch ruku preč. Potom nie veľmi presvedčený prikývol, aj keď umieral od zvedavosti a chcel čo najskôr vypočuť svojho syna, aby sa dozvedel, čo robil celú tú dobu.

      „Teraz už musím naozaj odísť, je neskoro. Urob si pár dní voľno, vyzeráš unavene“ vraví Helen, na ukončenie konverzácie.“

      „Neviem, porozmyšľam o tom.“

      „Čo to znamená?“

      „Veď vieš, ak som viac ako jeden deň zavretý doma, hrozí, že sa zbláznim. A potom, aj Harrymu prospeje, ak sa trochu rozptýli, už nech sa mu stalo čokoľvek. Som si istý, že najlepšie preňho i pre nás všetkých bude, ak sa čo najskôr vráti do skautského tábora a k svojim obvyklým činnostiam.

      „A teda?“

      „Myslím, že pozajtra sa vrátim do práce“ upresnil James. Ona ho pokarhala pohľadom, aj keď vedela, že ho nemôže nútiť aby nešiel do práce.

      „Je to na tebe, ale snaž sa mu byť nablízku,“ povedala a on znovu prikývol.

      „Eve ide zajtra do práce?“

      „Pokiaľ ju poznám, tak asi áno. Aj keď ani toto celkom nechápem. Niekedy sa zdá, že jej na nás dvoch vôbec nezáleží.“

      „Nehovor takto, vieš že nie sme všetci rovnaký pokiaľ ide o prejavy citov. V každom prípade, pokiaľ sa všetko nevráti do normálnych koľají, neukazuj sa. Inak ťa pošlem späť domov“ uzavrie Helen a uloží bicykel na miesto. Potom privrie dvere kôlne a odíde.

      James sa vracia domov a vidí doktora, ako odchádza. Pribehne k nemu. „Doktor Parker... Adam ...“ zavolá naňho a on spomalí. „Buďte pokojný James, všetko je v poriadku. Prezrel som dôkladne Harryho a nemá na tele ani len škrabanec, s výnimkou toho, čo mu urobil pes. Na ruku som mu dal ľahký obväz, ale Toby je zdravý a zaočkovaný a uhryznutie nebude mať žiadne následky“ informuje ho, stále kráčajúc smerom ku svojej motorke značky Guzzi.

      „Ach áno, pes...čo myslíte, čo to malo znamenať?“ spýtal sa ho James, idúc stále popri ňom.

      „Nemám tušenia, nie som veterinár.“ sucho dodal Parker. Chlapcovi som však dal kvapky a o chvíľu bude tvrdo spať. Mal by ste ísť rýchlo za ním ešte než zaspí.“ dodal ešte a zastavil sa pred motocyklom.

      „Niečo vám rozprával?“ dotiera James.

      „Je trochu zmätený, vraví, že sa na nič nepamätá. Teraz už však musím ísť. Práve mi volali Rosesovci.“ uzavrel a ukázal na led svetlo pagera.

      "Vďaka za všetko, pán doktor. Dovidenia.“

      Muž odpovie ľahkým úsmevom a James sa chystá na odchod. Ale už po dvoch krokoch náhle zastaví. „Doktor Parker?“ zavolá naň a on si otrávene povzdychne, lebo ako sa zdá, muž nemá vôbec v úmysle pustiť ho.

      „Počujte, ja... nie som veľmi výrečný, ale ... je mi ľúto kvôli...“

      „Nevadí, všetko v poriadku. Teraz už ale choďte za svojim synom“ odsekne a James poslúchne.

      Doktor dá znamenie šoférovi sanitky, že môže odísť a potom vloží lekársku brašnu do postranného vozíka svojej Guzzi Sport Pätnástky z roku 1937. Z priehradky motorky vytiahne jelenicu a utrie vlhký povlak zo sedadla. O chvíľu sa už burácajúc ženie preč.

       Teraz, keď už pohotovosť pominula, James sa cíti unavený ako ešte nikdy predtým. Pozrie sa na schody a začne sa mu točiť hlava. Musí sa chytiť zábradlia, inak by spadol. Čas, ktorý potrebuje, aby sa dostal na prvé poschodie, sa mu zdá nekonečný. Keď sa mu konečne podarí prísť k dverám detskej izby, hanblivo sa pozrie do miestnosti. Harry leží na posteli so zavretými očami, Eve sedí po jeho boku a kreslí mu ukazovákom na čelo neviditeľné krúžky, ktoré mu majú pomôcť sa uvoľniť. James pozoruje kópiu zlatej masky faraóna Tutanchamóna v životnej veľkosti, zavesenú na stene oproti dverám. Potom prebehne očami pozdĺž nápisu z hieroglyfov, až po satelitnú snímku náhornej planiny v Gíze, vedľa ktorej je trojrozmerný plagát s reprodukciou Sfingy. Pokračuje pohľadom na model slnečnej lode na poličke a na reprodukciu toku rieky Níl na stene, ktorá ho privedie až k jeho žene.

      „Ak nie si hladný, tak sa snaž aspoň trochu si pospať. Doktor povedal, že musíš oddychovať.“ vraví Eve svojmu synovi. James vošiel dovnútra. Eve si ho premerala prísnym pohľadom. Vyzerala ešte stále naštvaná kvôli tomu, ako napadol Harryho. Potom ustúpila bokom, aby mu urobila miesto a on sa ustráchano posadil vedľa nej. Opatrne vezme obviazanú Harryho ruku a zdvihne mu ju. Ten prekvapene otvorí oči a pozerá sa neisto na svojho otca, v strachu, že sa znovu doňho pustí.

      „Ako sa máš, Profesorko? Bolí ťa to?“ spýta sa ho James nečakane láskavým tónom. Harrymu sa uľavilo. Keď bol jeho otec naštvaný, neoslovoval ho nikdy touto prezývkou. „Tak sa na mňa nehneváš?“ spýtal sa ho radšej, aby mal stopercentnú istotu.

      „Jasné, že nie“ odvetí James s náznakom úsmevu. Harry sa taktiež usmeje a rozžiaria sa mu oči.

      „Nebol som nahnevaný ani predtým, len si nám...“ chcel dodať, ale Eve ho štipla do nohy a škaredo sa naňho pozrela. Zalapal po dychu, lebo ho zasiahla priamo v mieste, kde ho pes zranil.

      „... len, že sme boli sme veľmi nervózni ... „ opravil sa a sklonil hlavu.

      „Ja a ocko sme sa o teba veľmi báli, kvôli tomu sme boli nervózni „ vysvetlila mu Eve.

      „Áno, mamička má pravdu“ prisvedčí James, „ mali sme o teba strach.“

      „Ja som nechcel aby ste...len som...“ chlapec začal rozprávať, ale potom náhle zmĺkol, lebo hrča v hrdle mu bránila hovoriť. Potom niekoľkokrát nervózne udrel na okraj matraca, aby vybil zo seba svoju frustráciu.

      „Nemusíš sa báť, teraz je všetko v poriadku. Už o tom nebudeme hovoriť, ok?“ navrhne James a žmurkne naňho. Harry sa znovu usmeje a pozrie sa na súhvezdie Oriona, namaľované na strope špeciálnou žltou fluorescenčnou farbou, tak, aby bolo viditeľné po celú noc. „Takže do Egypta predsa len pôjdeme?“ vypytuje sa, keď naberie odvahu. James si skúsi predstaviť, čo by sa asi stalo, ak by sa jeho syn stratil v nejakom СКАЧАТЬ