Skríženie S Nibiru. Danilo Clementoni

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ približne jednej hodine, keď sa slnko už schovalo za vysokou dunou, vojenský džíp s plukovníkom a s generálom v dôsledne upravených uniformách, zastavil pred závorou pri vstupe na vojenskú základňu Imam Ali alebo Camp Adder, ako ju prekrstili americkí vojaci počas vojny v Iraku. Z obrnenej strážnej búdky vyÅ¡li dvaja vojaci ozbrojení až po uÅ¡i a rýchlo sa blížili k vozidlu. Ďalší dvaja, stojaci opodiaľ, mierili na pasažierov zbraňami.

      â€žDobrý večer, plukovník,“ povedal najbližší vojak po salutovaní. „Môžete mi ukázaÅ¥ svoje dokumenty?“

      Chudý a vysoký plukovník na mieste vodiča nepovedal ani slovo. Vytiahol z vnútorného vrecka saka žltú obálku a podal ju vojakovi. Ten si ich pozorne prezrel, párkrát zasvietil baterkou do tvárí plukovníka aj generála. Generál cítil, ako mu po čele steká kvapka potu, od hrče na nos, potom kvapla na tretí gombík saka, neuveriteľne napnutý na obrovskom bruchu.

      â€žPlukovník Morris a generál White,“ povedal vojak a znovu zasvietil do plukovníkovej tváre.

      â€žWright, generál Wright!“ odpovedal rozhodne a namrzene chudý plukovník. „Čo neviete čítaÅ¥, seržant?“

      Seržant, ktorý priezvisko generála skomolil naschvál, sa mierne usmial a povedal: „Odprevadia vás. Nasledujte tamtých mužov,“ a gestom ukázal dvom vojakom, aby odprevadili návÅ¡tevníkov do väzenia.

      Plukovník naÅ¡tartoval a pomaly sa pohol za nimi. Neurobil ani desaÅ¥ metrov, keď za chrbtom začul: „Pane, stojte!“

      Tým dvom vo vozidle zamrzla krv v žilách. Ostali nehybne stáť a po chvíľke, ktorá sa im zdala nekonečnou, hlas pokračoval: „Zabudli ste si zobraÅ¥ svoje dokumenty.“

      Korpulentný generál sa zhlboka nadýchol, až sa mu takmer utrhli vÅ¡etky gombíky.

      â€žÄŽakujem, seržant,“ poďakoval chudý a natiahol ruku smerom k vojakovi. „Starnem rýchlejÅ¡ie, ako by som chcel.“

      Znovu sa pohli a džípom sledovali dvoch vojakov kráčajúcich pred nimi, ktorí ich odviedli rýchlo k vchodu nízkej oÅ¡arpanej budovy. Mladší vojak zabúchal na bránu a voÅ¡iel bez toho, že by čakal na odpoveď. Po chvíľke sa v bráne objavil úplne holohlavý černoch s prísnou tvárou a s výložkami seržanta. Zasalutoval a povedal: „Pán generál, pán plukovník, prosím, poďte ďalej.“

      Dvaja dôstojníci odpovedali na pozdrav a snažiac sa ignorovaÅ¥ bolesti, ktoré sa začali znovu ozývaÅ¥, vystúpili z vozidla a voÅ¡li dnu.

      â€žSeržant,“ povedal rozhodne chudý plukovník, „máme tu písomný rozkaz od plukovníka Hudsona, ktorým nás poveruje prevziaÅ¥ generála Campbella,“ a podal mu žltú obálku.“

      Mohutný seržant ju otvoril, chvíľku bez slova čítal. Potom sa svojimi čiernymi očami skúmavo pozrel do očí plukovníka a povedal: „Budem to musieÅ¥ overiÅ¥.“

      â€žNech sa páči,“ pokojne odpovedal dôstojník.

      Obrovský černoch vytiahol zo zásuvky písacieho stola ďalší list a pozorne ho porovnal s tým, ktorý mal v ruke. Znovu sa zahľadel na plukovníka a bez toho, že by prejavil nejaké emócie, dodal: „Podpis sa zhoduje. Nemáte nič proti tomu, ak mu zavolám?“

      â€žJe to vaÅ¡a povinnosÅ¥. Ale poponáhľajme sa, prosím. Už sme stratili dosÅ¥ času,“ odpovedal chudý plukovník a tváril sa, že začína strácaÅ¥ trpezlivosÅ¥.

      Seržant na to vôbec nedbal, z vrecka uniformy vytiahol svoj mobil, vyÅ¥ukal číslo a čakal.

      Dvaja dôstojníci zadržali dych, až kým vojak po stlačení tlačidla na mobile, lakonicky nepoznamenal: „Mimo dosahu.“

      â€žTakže, seržant, pohneme sa konečne?“, ozval sa dôstojník rozhodne prísnejším hlasom ako predtým. „Nemôžeme tu čakaÅ¥ celú noc.“

      â€žChoď po generála,“ nariadil veľký seržant jednému z vojakov, ktorí priviedli dôstojníkov.

      Po niekoľkých minútach sa na prahu dverí za seržantom objavil úplne holohlavý chlap s obrovskými fúzmi a sivým obočím nad živými očkami. Mal na sebe uniformu s generálskymi výložkami, ale na pravej výložke chýbala jedna z hviezd. Na rukách mal putá a vojak za ním naňho mieril zbraňou.

      Pri pohľade na naÅ¡ich dvoch dôstojníkov ním trhlo, no okamžite sa zorientoval, ostal ticho a tváril sa čo najsmutnejÅ¡ie.

      â€žÄŽakujem, vojak,“ povedal chudý plukovník, vyÅ¥ahujúc z vrecka svoju Berettu M9. „Teraz si toho ničomníka zoberieme na starosÅ¥ my.“

      Kozmická loď – Akčný plán

      â€žNie je to vzruÅ¡ujúce vedieÅ¥, že to budeme práve my dvaja, kto zachráni Zem, láska moja?“ opýtala sa Elisa, dívala sa pritom plukovníkovi do očí ako pradúca mačička a uchytila ho za ruku.

      â€žTo ako myslíš, že „Láska moja“? Nezdá sa ti, že preháňaÅ¡?“ ozval sa Jack a zamračil sa pritom.“

      Elisa až nadskočila a až keď sa plukovník usmial a pohladil ju po líci, pochopila, že si z nej uÅ¥ahoval. „Hnusák jeden! Už nikdy viac si zo mňa nerob žarty, ináč uvidíš...,“ a udrela ho do hrudníka.

      â€žNo tak, už sa nezlosti,“ poÅ¡epkal jej Jack a jemne si ju privinul k sebe. „Dobre, bol to hlúpy žart, uznávam. Už to viac neurobím.“

      To nečakané objatie zapôsobilo na doktorku upokojujúco. Cítila, ako sa dovtedy nahromadené napätie začalo topiÅ¥ ako lanský sneh. Po vÅ¡etkom, čo sa stalo v posledných hodinách, to bolo práve to, čo potrebovala. Odovzdala sa do jeho rúk, pomaly zatvorila oči, oprela si hlavu o jeho statnú hruď a úplne sa uvoľnila.

      Azakis sa medzitým vsunul do eÅ¡te stále príliÅ¡ úzkej kabíny H^COM a čakal na odpoveď na svoju žiadosÅ¥ o komunikáciu, ktorá sa mala zjaviÅ¥ na holografickom СКАЧАТЬ