.

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ že mu páru niet, meno moje.

      Ľavko — Len keby sa v čerty nebol pobil v tej krčme onehdy.

      Žofa — Si mu to ty na príčine. Museli ste oldomáš naraz prepiť?

      Ľavko — Keby som sa bol nazdal! A veď som mu ja hneď: teda ženiť sa máš, a takéto vyvedieš. Rozmetal šarvancov ako snopy! Moja päsť voľakedy tiež neraz zaľahla olovom.

      Žofa (spomenie) — Veru, meno moje, ako si aj mňa bol raz búšil.

      Ľavko — Eh, to len ako keby ťa bol pohladil.

      Žofa — A obelasela mi ruka ako zástera, meno moje.

      Ľavko — Čušže mi s tým! To bolo — ani sa už nepamätám.

      Žofa (plače) — Ale ja pamätám, meno moje. Ja viem, aký si bol planec za mladi, meno moje. Slabou náturou žena by to nebola vydržala.

      Ľavko — Taraje! Druhé ešte inak dostávajú, a nepochvália sa.

      Výstup tretej

      Predošlí, Palčík, Mara

      Ľavko (na klopanie) — Slobodno!

      Žofa — Ktože k nám ide?

      Palčík (hovorí vážne, s dôrazom na každom slove) — Dobrý deň!

      Mara (tichá, chorľavá, ale viac si namýšľa, ako ju bolí) — Ako sa máte?

      Žofa — Ďakujeme za opýtanie, meno moje. Zdraví.

      Ľavko — Vy ako sa pochválite, vzácni naši švagrovci?

      Žofa — A vy ste nie chorí, meno moje?

      Mara — Ja som taká neduživá ... Ach, a táto zima ...

      Ľavko — Prejdite, sadnite si. Bohatá rodina o chudobnú nestojí. Nekuknete raz za pol roka k nám.

      Palčík — Nestačíme. Zavalení robotou.

      Žofa — A či musíte? Vinovatí ľudia! Dala by som do árendy a žila si ako pani, meno moje. Nemáte sa komu trápiť. Dvaja ľudia, škoda si vám zdravie ukracovať, meno moje.

      Palčík — Aj z tej árendy — čože? Vycicajú ti zem, ani za päť rokov sa jej nedorobíš.

      Ľavko — Veru je tak, pravdu ty máš, švagre náš.

      Mara — Čože u vás nového? Ďurko že vám je kde?

      Ľavko — Šiel soľ lízať, ako sa vraví.

      Žofa (v rozpakoch) — Ta šiel, meno moje, ta, medzi mládež; obzrieť sa, meno moje, ako mládenec.

      Ľavko — To je u nás nového, že syna ženíme, milý môj švagre. Starosti. Keby mal kto pomôcť ...

      Palčík — Aj to sa môže stať, že vám aj pomôžeme.

      Žofa — Koho mu vziať? Už by sme len nechceli lecičo. Aby bolo aj kúštik majetku, meno moje.

      Mara — A čiuže mu chcete pýtať?

      Žofa — Ach, ba zachádza on, už ako z vojenčiny ešte druhej jesene došiel, tu i tam, meno moje; ale nevie, na ktorú sa odvážiť, meno moje.

      Ľavko — Judku, viete, Judku Bielych by sme radi.

      Palčík — Ach, veď je to hádam aj nie za Ďurka ...

      Žofa — Ba že je robotná. Nuž a že je hrdá — ako gazdovská, meno moje.

      Mara — Nevravže, sestra. Tá je veru nie naučená robiť, len sa cifrovať, farbiť ... Ach, to ste ...

      Palčík — Ste nevedeli slova povedať? Dáku inakšiu by sme mu boli poradili, čo my máme na mysli.

      Žofa — Čože vy máte na mysli, meno moje?

      Ľavko — Dobrú radu vďačne prijmeme.

      Žofa — Ešte nie pozde, meno moje.

      Ľavko (Žofe) — Aj tak by nebolo. (Úlisne.) Ak by tuto švagrovci naši... Takej rodiny málo máme! To vám poviem do očú ako čistú pravdu.

      Palčík — Počúvaj, švagre, čo by sme my ... Ja by som vám radil, akže by vám bolo po vôli...

      Žofa — Čože by nebolo, meno moje?

      Ľavko — Povieš, uvidíme čo. Možno, že aj bude.

      Palčík — Ak sa vám bude páčiť, dobre; ak nie, nemusí nik o tom vedieť. To sa len my pozhovárame.

      Ľavko — Len povedzte, švagre, čo to má byť.

      Palčík — Toť s mojou starou sme sa takto zhovárali: Ostarievame, a detí nemáme. Nijakej opatery, ak by sme do voľačoho upadli...

      Žofa (citne) — Meno moje, božechráň! Veď sme tu! Hádam krv nie voda, meno moje.

      Ľavko — Múdre, žena moja!

      Mara (tiež si utrie slzu).

      Palčík — Ja by som ti, švagre môj, tú radu dal, že ak by ste pristali na Zuzku, mojej sestrinu dievku ...

      Mara — Sestra moja! Aj ty si mi práve taká rodina ako aj stará Kata môjmu ...

      Ľavko (prikyvuje) — Len si dopovedzte.

      Žofa (potešená, vo vytržení) — Neskáč do reči, meno moje.

      Palčík — My by sme radi boli, čo by sa tieto vaše deti pobrali. Tak by sme ľúbili, čo by sa náš majetok nerozišiel. Ony by nás opatrili ...

      Mara — Do mojej a jeho smrti.

      Ľavko (robí sa hlúpym) — Akýmže by ste spôsobom, švagre, to vy ľúbili...? Nerozumiem.

      Palčík СКАЧАТЬ