Neprebudený. Martin Kukučín

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ prsť.

      Ondráša to pohlo. „Princezná je — princezná! Veru, princezná.“ Zajasal v duchu a podišiel k nej,

      „Nuž mrzí ťa to, mrzí? Azda väčšmi by ťa mrzelo, keby Jano Dúbravovie neozrel sa o teba.“

      Z jej očú šľahol plameň nenávisti na husára. Jej hlas zostril sa a pohnutím sa triasol:

      „Ten? Pre mňa môže — budem mať preto ľahkú hlavu.“

      „Azda ste sa pohnevali?“

      Husár pootvoril ústa, čakajúc odpoveď. Zuzka namáhala sa tvrdým hlasom odpovedať, nadarmo. Ticho, skoro žiaľno prisvedčila.

      „Rozišli sme sa — nadobre.“

      Utajený vzdych vydral sa jej z úst. Ondráš to pobadal. Bol rozochvený slasťou, že srdce dievčaťa otvára sa mu pomaly, záhyb za záhybom. Dôverne, úprimne pohliadol jej v tvár.

      „Neželej si, že ťa nevezme. Nebol by ťa ani hoden. Takej veru nikdy nedostane, a čo nohy po kolená zoderie.“

      Zuzke milé bolo počuť o sebe chválu, čo hneď z úst husárových. Nech tečie voda akými chce rúrami, len nech je čistá. Nech chváli kto chce, len nech chváli. Polichotila jej to — chcela ešte viac počuť.

      „Predo mnou hovoríš — ale potom! On tiež tak hovorieval...“ a mimovoľne vzdychla.

      Upadla v predošlý bolestný tón. Ondráš videl, že jej srdce puká — zamrzelo ho to.

      „A ty si želieš za ním? Neželej ty nič!“

      Zuzke zaťal do živého, rana zakrvácala.

      „Ako by neželela: mňa opustil — má druhú.“

      Husárove líca zahorely. Už bol v jej moci. S nadšením vykríkol:

      „Neboj sa — ja ťa neopustím! Vieš, koľko ráz pošepol som ti v škole, keď si nevedela? Len tebe som pošepol; ty si bola zo všetkých najlepšia a rád som ťa videl. Raz ma i ubili preto...“

      Už oddávna nepocítil, že by mu bola krv tak bystro prúdila ako teraz. Hej — bol veru na väčšom úpeku, než kým ležal na slnci. Dievča usmialo sa mu a on už bol unesený tým úsmevom. Vo vrchnej gambe pocítil trhanie.

      „Však pamätáš? A ty si tiež potom bočila — ani čo by sme sa neboli nikdy videli. A keď si sa sňala s tým Dúbravovie — to ma tak mrzelo! No, ale je už aspoň dobre.“

      Zuzka dosiahla svoj cieľ: husár bol podmanený. Ale ona chcela sa pokochať vo svojom víťazstve. Čosi hnalo ju ďalej, len ďalej.

      „Nuž a čo teraz?“

      Ondráša otázka zarazila. Nechápal, ako sa nemôže dovtípiť.

      „Teraz? Dopasiem a — soberieme sa. Pôjdeme pekne do fary, ohlášky sa napíšu. O katechizmus sa neboj — ja zodpoviem i za teba. A bude nám celý svet závidieť.“

      Zuzka bola zas veselá — dobrá vôľa vrátila sa jej, Ondráš to vysvetľoval tým, že sa jej zapáčily jeho reči. No ona chcela si ešte zahrať s ním.

      „A jesť — čo budeme jesť?“

      „Jesť? Niečo len vypasiem — to nám bude dosť“

      „Ale si moc prepásol. Koľko ti chýba husí?“

      „Ani jedna. Uver: ani jedna.“

      A položil si na prsia dlaň.

      „A Fialovie hus — kde sa dela? Tebe dávajú vinu, aj Rúbalovci žalujú sa na teba.“

      Husár počúval bez slova — potom sa dobrácky usmial.

      „Fialovie hus! Keď zašla do hory. Bolo jej ta nechodiť — mohla už mať rozum! A Rúbalovie prišla domov — to viem zjavne. Videl som ju, ako cestou zametala. Ale musela im zo dvora ujsť — nebolo jej nikdy dosť. Zašla niekde do sadu — otrovili ju. A teraz na mňa zvaľujú.“

      „Nuž jesť by už len bolo čo, ale kde bývať?“

      „No, veru! U totky, tam je hodná komora. Bude nám dobre.“

      „Ja — ale ja nechcem sa po cudzích domoch potulovať. Ja sa chcem len svojho držať.“

      „Dobre — vystavím... malý domček.“

      „A v čom pôjdeš na sobáš?“

      „V čom? Mám v čom.“

      A husár obzeral svoje šaty, ktoré ani zanova nezodpovedaly lenovskému kroju: boly cele také, ako čo chlapcom v desiatom roku šijú — lenže zafarbené. I to na kolene bola veľká trhlina.

      „Musíš mať háby ako iní mládenci.“

      „Dá mi ušiť totka — keď dopasiem. Povedala, že mi kúpi i kožuštek.“

      „Ale peniaze musíš mať na živnosť. Ha-ha-ha!“

      Zuzka, zasmiala sa na jeho rozpakoch, že ho vohnala tak do úzkeho, i pobrala sa preč.

      „Ty — neutekaj! Pozajtre je sobota, prídem si po pero.“

      „Nie — pozajtre nie. Veď ti ja poviem, keď budeš mať prísť. Ešte nechtík nekvitne. Vieš?“

      Ondráš sa uspokojil.

      „Dobre, dobre!“

      „Zuzka, strmým krokom odišla. Ondráš dlho pozeral za ňou — páčila sa mu.

      „Hm... bude z nej žena! Dobrá robotnica. Chôdzu má ani granatier — nám dvom bude svedčať. A Dúbravovie — ale čo, ten jej je nie hoden! A ona sa mi prizná... hm, hm...“

      A husár do večera nerozmýšľal o inom, len o princeznej, ktorú už našiel — ale v skutočnosti. Zámok na stračej nôžke nekrúti sa už, zastal. Nebolo mu treba ani dupnúť naň.

      Kapitola 3

      Husárova totka bývala v poriadnom domčeku prostred dediny. Je už vdova, a to pobožná vdova. Nezameškala by jednej nedele, a čo by mala kolenačky ísť. A to jej dodáva v obci veľkej vážnosti, lebo ona i robí tak, ako i hovorí. Neopustí núdzneho, a čo by sama sebe mala utrhnúť. Ale zato prezrie svojím skúmavým okom každého žobráka, a ak vidí, že je ešte schopný práce, nedá mu nič, len obleje ho ešte takou vriacou polievkou jazykovou, že žobrák ani nevie, na ktorú nohu stúpiť, idúc z jej dvora. A to vo všetkom je takáto akurátna, vysoko stojí nad všetkými ženami v Lenovci. Ľudia uznávajú jej nadvládu a chránia sa jej jazyka. Z úcty volajú ju v celej dedine totkou.

      Len vo svojom vlastnom dome nemôže nič vykonať. СКАЧАТЬ