Valgatha. Kubáni Ľudovít

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ teraz asi šestnásťročná Milica prechádzala do kvetu mladosti, mladšia Želmíra však, asi osemročné dieťa, útly to púčok, bezstarostne trávila svoj mladušký život v detinských rozkošiach.

      Priveľká otcovská láska a starosť o budúcnosť týchto devíc vyvinula vo Valgathovi, ináč mravnej povahy, náruživosť lakomstva a ziskuchtivosti, baženie po velikánskych pokladoch, k nadobudnutiu ktorých mu bol vítaný každý prostriedok, a tak i lúpežné výpravy.

      Dôveru nemal v nikoho, vyjmúc asnáď otca Brožku, ktorého od detinstva ctiac, zasväcoval viacej snáď z obyčaje ako z obzvláštnej príchylnosti do svojich tajomstiev a plánov a jeho námietky a tu i tu hromženie proti jeho ziskuchtivosti, nemajúcej medze, prijímal so šetrnosťou a synovskou úctou. Ináč šiel svojou cestou, nedajúc sa zmýliť radami, výstrahami a vyhrážkami pekla a večného zatratenia, ktorými otec Brožko na neho dotieral.

      Mravnú výchovu svojich dcér zveril bezpodmienečne na starého otcovského priateľa, ktorý, bárs mal svoje stále bydlisko pri kostole v osade, ležiacej proti zámku, predsa sa zdržoval obyčajne v zámku, zamestnaný najviac svojím vychovávateľským úkolom.

      Po tereme prechádzajúci sa Valgatha zastal konečne pri stole a keď bol pripil na zdravie príchodzích, obrátil sa k mladému rytierovi, potľapkal ho po pleci i preriekol zvučným hlasom:

      „Mirko môj, ako vidíš, u nás je všetko v poriadku. V páde nešťastného výsledku včerajšej bitky boli sme úplne prihotovení k vytrvalej obrane. Jeho milosť pán Jiskra žiada, aby sme zostali v tomto obrannom položení i naďalej. Píše mi, že onedlho sám k nám príde, a to v spoločnosti Pankráca[3] , Talafúza a Komorovského[4]. Huňadovi neverí. Tento velikán nezabudne na pomstu. Má nás v oku ako soľ, i nazdá sa, že sme nešťastím krajiny. Hja, darmo je, každý žije, ako vie  a víťazstvo kalicha sa musí šíriť, a národ československý zveličovať. Či nie tak, otče Brožko?“

      „Kto mečom bojuje, mečom zahladený býva, vraví Písmo sväté,“ odvetil tento vážne a pozrel prenikavo do Valgathových očú.

      „Meč je znakom junáctva“ zvolal vínom trochu rozpálený Krask, „a naše časy nie sú pre baby, ale pre hrdinov, bojujúcich za slávu Slovanstva a za užívanie večere Pána pod obojím. Či nie tak, otče? Veď ste ma to tak učili.“

      Starý Brožko vopchal miesto odpovede svoj veľký nos do vínom naplneného pohára, lebo to bola jeho slabosť, že rád užíva hroznovinu. A nikdy sa neopil, lebo jeho obrovská ústrojnosť tela mnoho vydržala.

      „Pravdu máš, Mirko! Časy naše sú časy bojov,“ prisvedčoval Valgatha, potešený nadšeným zápalom mladého rytiera. „Opravdivým si synom svojho otca, môjho nezapomenuteľného súdruha, vrstovníka a soka v láske a junáctve, môjho Smíla z Tábora a Krasku, čo pri Rábe, kde náš slávny Žižka druhé oko stratil, život položil za kalich. Pokoj prachu jeho a večná mu sláva! Bol to jediný a opravdivý priateľ môj,“ doložil dumne a večitý posmešný úsmešok jeho tváre zmizol na okamženie, aby spravil miesto bôľnemu pohybu, kolo úst si zahrávajúcemu.

      „Kedy dôjde jeho milosť pán Jiskra?“ vyzvedal sa otec Brožko, chtiac veliteľa zámku uviesť z bôľnych upomienok do toku obyčajného zhovoru.

      „Dľa jeho spôsobu istotne nás prekvapí. No, ale nič to, my sme v poriadku. Chlapstvo otužené, dobre ošatené, k cviku privyknuté, duchom hrdinským nadchnuté za slávu a kalich. Hja, prisahám na nevinnú krv Husovu, jeho milosť Jiskra bude s nami spokojný! Ozaj, Mirko,“ pokračoval ďalej, keď bol takto vylíčil svoju spokojnosť nad stavom svojho vojska; „jeho milosť pán Jiskra ťa v liste, čo si mi doniesol, teraz úplne podriadil mojim rozkazom. No neľakaj sa… to je dôkaz jeho blahosklonnosti proti tebe. Osobnej voľnosti trochu síce stratíš, lež zato budeš spolu s Brezovickým mne a skrze mňa jeho milosti pánu Jiskrovi pobočníkom, ba zaraduj sa ¦ dôverníkom. Potrebujeme šuhajov nám úplne oddaných, na ktorých mienime založiť budúcnosť týchto krajov a našej nadvlády. Ide tu o vaše zveľadenie. Vy máte žať, čo sme my nasiali. Žiadame však úplnú oddanosť a poslušnosť vo vykonávaní našich rozkazov, a tak v uskutočňovaní našich velikánskych zámerov, rozumieš, Mirko?!“

      Mladý rytier z Tábora, zarazený určitou rečou Valgathovou, premýšľal so zachmúreným čelom o násilnom prevrate jeho doteraz dosť voľného položenia. Bolo vidno, že vyšší cieľ svojho budúceho určenia dokonale nechápal. Zavzdychol ťažko, a bársako sa premáhal, povedal s názvukom horkého citu:

      „A Drienok, môj osamotený, v horách skrytý Drienok ostane opustený, i ktože tam bude veliteľom?!“

      „Nuž ty, syn môj,“ uspokojoval ho Valgatha, „lenže nie osobne. Právo veliteľstva na Drienku ti nikto neodberá, to si si už svojou zmužilosťou vydobyl. Ty máš však väčšiu úlohu, ako žiť v tom tmavom hniezde v nečinnosti a s medveďmi i s divými kancami sa pasovať. Na Drienok pošleme starého Kudláka, ak nič nemáš proti tomu. On je síce starý, lež tuhý ako remeň. Slovák rodom, úplne spútaný s nami a s našimi záujmami, za ktoré žije i mrie. Zrady a nevernosti sa pri ňom obávať nemôžeme. A veď vy ho znáte, otče, a ako badám, vediete s ním dôvernú spoločnosť. No, bude to pre starého Kudláka!“

      „Robte si vy, ako chcete, syn môj,“ odvetil tento, „mňa do vašich vojenských poriadkov nič. Kudláka síce ľutujem, že ide preč; on mi tu bol na veľkej pomoci v rozširovaní náboženského ducha medzi vašimi rozpustilými vojakmi. No, ale poručeno bohu, vás do tohoto a mňa tam do toho nič.“

      „Čo je môj najbližší úkol?“ dozvedal sa Krask, keď videl, že je nad osudom jeho už rozhodnuté.

      „Úkol vypátrania zámerov nášho nepriateľa Huňada. Pôjdeš k nemu, syn môj, s posolstvom. Pán Jiskra mu chce podať návrhy pokoja. Už či to pochádza z čistého úmyslu, lebo jak ti známo Cilleymu a vôbec Nemcom neverí, či len aby získal času, to neviem. No na Žižku! to sú jeho záležitosti. My budeme poslúchať, a keď treba, biť. Ako vidíš, úkol tvoj je slávny a netajím, že ťažký. Ale takí dvaja šuhajci, ako si ty a Brezovický, keď sa dovedna zoberú, všetko uskutočnia! Ide tu o naše bytie, o zadržanie toho, čo sme vydobyli, a o pokojné užívanie toho, čo sme nazhromaždili. A toto všetko má nám vyprostriedkovať tvoje posolstvo k Huňadovi. Akonáhle ti zacelie rana, Rozgoňom zadaná, a trochu si oddýchneš, nastúpiš svoju cestu. Bližšie návody dostaneš pri odchode. Dovtedy sa dorozumej s Brezovickým z Maginhradu. Urobte vedno k vašej ceste prípravy. No, ale dosť nateraz! Potrebuješ odpočinku, syn môj; zaveďte ho, otče Brožko, do jeho chyží a potom sa vráťte!“

      Rytier prosebným zrakom pozeral na veliteľa, i zamrmlal dač zajakavo, čo sa však nedalo rozumieť.

      „Viem, čo chceš, syn môj!“ smial sa Valgatha, „no ja proti tomu nemám nič, len sa usiluj sám si to s Milicou dokončiť!“

      I kývol na rozlúčenie. A Krask, z tejto strany uspokojený, zdvihol sa od stola hore; kráčal za Brožkom, vedúcim ho do jeho chyží.

      „Ha – na Žižku! – driečny šuhaj ten Mirko!“ vravel sám v sebe Valgatha, sprevádzajúc skúseným okom štíhlu, ohebnú a hrdo si vykračujúcu postavu odchádzajúceho rytiera, potom prejdúc niekoľko ráz po tereme, vrhol sa naostatok na medveďou kožou zatiahnutú lavicu, СКАЧАТЬ