Valgatha. Kubáni Ľudovít

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ vatry, a len keď sa všetko rozsvietilo, videl som, že sme v kope a všetko sa rúbe a dusí o dušu. V tej ruvačke som vám dáko na môjho pána zabudol. Zrazu vám mi na um zíde – obzriem sa… a tu vám vidím, ako sa vám perie, rúbe a seká – viete s kým? – na môj hriešnu prostorečnú… so samým čertom Šebkom z Rozgoňa, veď ho dobre znáte. Ha, sto striel do mojej Strely… ani mne nebolo viacej treba. Švihnem šabľou… popchnem Strelu a hybaj…“

      „Do úteku,“ ozval sa znovu hlas z kola a zachichotal sa tak, že týmto žartom celé poslucháčstvo, vo veselý rozmar dovedené, dalo sa do hlasitého smiechu.

      Hrabina od zlosti i žltol, i černel, i zelenel. Rozpajedený novou touto urážkou, skočil k utŕhačovi a vylepil mu takú facku, že sa tento k novému smiechu obecenstva zvalil horeznačky na zem.

      „Nuž, ty huncútstvom vybíjaný komprd… ty deravý mech, ty holomok, odkundes, baba, ty, ty, ty Kaňúr… – ty sa nazdáš, že som ja tvoj pes – he?!“ kričal Matej a drvil na zemi zvaleného obra, až sa mu len tak z kečky kúrilo.

      „Nedaj sa, Kaňúr, nedaj!“ volali dajedni z kola.

      „Neboj sa, Matej, neboj a bi!“ volali druhí.

      „Pasujte sa!“ kričali tretí, „uvidíme, kto zvíťazí.“

      „Za pasy, za pasy!“ volal i rozpajedený Hrabina, i zo zeme skočivší Kaňúr, a ledvaže sa im spravil priestor, dali sa jeden do druhého, pochytali sa v drieky, až len tak kosti prašťali.

      Boj sa zdal na počiatku nerovným. Kaňúr, ozrutný chlap, prekvapený nečakaným útokom Hrabinovým, pozbieral sa skoro dovedna a objímuc mohutnými ramenami štíhly driek tohoto, vyzdvihol ho ako bábku hore, potriasol ho trochu v povetrí, lež chtiac ho o zem hodiť, zapiskol ako had, a pustiac ľavou rukou Hrabinu, chytil svoj nos, ktorým sa cedila červená krv.

      Tento totižto, keď v úzkom preši Kaňúrových ramien videl, že svoje ruky potrebovať nemôže, nestratil prítomnosť ducha, lež v tom okamžení, ako ho odporca hore k sebe zdvihol, chytrým pohybom hlavy priblížil sa ku Kaňúrovej tvári a otvoriac ústa, zaštikol mu medzi zuby nos. Keď Kaňúr, bolesťou nosa nútený, pozdvihol ľavé rameno k ochrane tohoto, Hrabina vylúčil sa z úzkeho objatia a Kaňúra päsťou do brucha štuchnúc, povalil ho na zem.

      „Vivat Matej, Hrabina zvíťazil!“ kričalo obecenstvo a obklopilo vo veselom ruchu nášho hrdinu, ktorý, potoky potu z čela si stierajúc, víťazne pozeral po vojakoch a vykrúcajúc fúz, pristúpil k starej babe, hroznovinu predávajúcej, dal si naliať i vypil pohár na slávu junáctva a na blaho mladej Sabíny.

      Odporca jeho, neborák Kaňúr, medzitým sa bol zozbieral hore, a pomstu mrmlajúc, poberal sa, sprevádzaný smiechom druhých, k potoku, kde si začal vymývať poranený, krvácajúci nos, premýšľajúc o hanbe, teraz sa mu prihodivšej, a o budúcej pomste…

      „Počkaj, psia krv slovenská,“ šomral sám v sebe, „dám ja tebe nosa, dám ja tebe Sabíny! Veď mi ho ty sadneš na lep i s tvojím slávnym panákom – žobrákom z Tábora. Čo ako sa na Drienok dostal, mňa zo služby za pár zlatých, čo som stranou položil, vypral! Hej, myslíte si, že som váš? Osli sprostí, nazdajú sa, že sa Kaňúrom volám a že kalich na huni nosím a že som sprostým vojakom – že k ich čriede patrím?! A Ritter von Habicht že je čo?!… Počkaj, perepúť husitská, príde na psov mráz! Na Hrachové Vlčúr, Ritter Wolfel, tu ja, Ritter von Habicht, na Balogu sám veliteľ Krahulec, Ritter Sperber! My traja dušou i telom grófovi Cilleymu oddaní prívrženci nemeckí máme túto českú a slovenskú háveď v pasci; a nech krásne Štajersko nikdy neuvidím, keď len jedna ujde z týchto bielych myší!“

      Kým sa takto Kaňúr či – ako vidíme a ako sa sám nazýva – Ritter von Habicht oddával svojim pomstychtivým plánom, stála na planine kolo vatry hostina. Barance sa boli dopiekli, kaša dovarila – i hodovalo to všetko ozávod, zalievajúc smäd medovcom; a tí, čo mali groše, Sabíniným vínom.

      „Chlap si, Matej!“ hovoril Kudlák a podával kus pečene Hrabinovi, ktorý i minulonočnou bitkou, i dlhou jazdou, i najbližšie prešlým pasovaním vyhladovaný nedal sa dva razy núkať, ale jedol, až mu len tak v ústach chrapčalo.

      „Čo to za posolstvo od veľkomožného pána Jiskru?“ dozvedal sa starec. „Či hádam jeho milosť chce poctiť Drienčany svojou návštevou?… Či budú nové výpravy?“

      „Hm,“ odfukoval Matej, „myslíte si, že som straka a že vám všetky tajomstvá našich veliteľov – pán boh ich živ! – vyrapocem? ,Jazyk na uzde!’ hovoril pán Jiskra, keď nás sem posielal – a ako viete, báťa Kudlák, takých pánov treba poslúchať! Ostatne, báťa, netrápte ma svojimi výzvedami, lebo bárs som akým junákom, také pletky ani len mne nezveria; i nech ma čert berie, ak viem, načo a s čím sme sem prišli. Ak vás dačo omína, spýtajte sa môjho nepremožiteľného rytiera z Tábora a nateraz z Drienku, ktorého – sto striel mu do duše páralo – minulej noci Rozgoň okaličil – ten vám snáď dačo pošepne o našom dnešnom príchode.“

      Netrvalo dlho, i zavrešťali trúby, zahrmeli bubny – a slobodným ruchom tuvon k novej zámockej službe otužená vojenská chasa poberala sa pekným poriadkom za vysoké múry hradu.

      Spadný most sa zdvihol; i bolo ticho, pusto všade tam, kde pred niekoľkými okamženiami bola trma-vrma, a ozýval sa huk a tresk vojenských ihier.

      3. Posolstvo

      Vo veľkom zámockom tereme v druhom poschodí sedel rytier Krask a otec Brožko za veľkým dubovým stolom. Chutne ujedali si oba z nastolenej diviny a popíjali si z dobrého vadnianskeho vínka. Očividome mizla na stole nahromadená potrava i ubúdal vo veľkom krčahu nachádzajúci sa nápoj. Ako rytier, tak i otec Brožko nedali sa veľmi núkať; veď sa už dávno tak nehostili!

      Teremom prechádzala tretia osoba.

      Hrdý jej krok, hladká nenútenosť v pohyboch, slovom, celé držanie sa muža poukazovalo s istotou na domášneho pána, na veliteľa zámku Drienčany.

      Bol to skutočne Valgatha sám, hrdina našej rozpravy, ktorého z tejto príčiny i dľa zo vnútornej podoby, i dľa jeho vnútornej povahy a rázu mienime obšírnejšie opísať.

      Valgatha mal v tomto čase asi päťdesiat rokov. Bol strednej, no plnej, svalovitej postavy. Obličaj mal otvorený, husté čierne vlasy pretkávané šedinami. Husté tmavé obočia, ktoré boli temer dovedna zrastené, dodávali mu dakéhosi zasmušilého výrazu. Tento výraz miernili jeho usmievavé, tu i tu ohňom brnkajúce oči, hladké vysoké čelo a rovný, útlej podoby nos, pod ktorým pečlivou rukou riadené čierne fúziská, splývajúce s takouže bradou v jedno, celkom zatieňovali jeho ústa. Kolo týchto pohrával si obyčajne horkoposmešný opovržlivý úsmev, čo Valgathovej tvári, ináč prívetivého pozoru, dodávalo dač tajného, dač odsocujúceho.

      Ačpráve doma, predsa bol v úplnom vojenskom obleku, vynímajúc prilby, ktorá ležala na stole. Mohutné prsia prikrýval čierny vyleštený remeň; za drahým opaskom trčali na strieborných retiazkach pokvačkané nože, na ľavom boku sa za ním vliekla dlhočizná šabľa a na vysokých čižmách pripravené ostrohy hlučne štrngali za každým jeho krokom.

      Valgatha bol najmilší podveliteľ Jiskrov, na všetko odhodlaný, СКАЧАТЬ