Leibnizovo Kritérium. Maurizio Dagradi

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ Riadil najdôležitejšiu univerzitu v krajine a to mu zaistilo nesmiernu prestíž a osobný úspech, ktorého sa dostalo len málokomu a mnohí mu ho závideli.

      Preto bol sám.

      Sám ako túlavý pes. Z vrcholu svojej veľkej moci bola vzdialenosť k ľuďom, ktorých mal pod sebou taká veľká, že osobné vzťahy boli nemysliteľné.

      Manželka ho dávno opustila a odložila ako pokazený stroj, ktorý fungoval iba v pracovných podmienkach a doma. V úlohe manžela, bol neschopný a zbytočný. Nevedel ju pochopiť, ani nevedel ako uvažujú ženy. Bol sústredený len na svoje stúpanie do funkcií, stále dôležitejší a prestížnejší, ale zároveň viac suchopárny a ľahostajný k citom. Deti nemali, takže keď už mala dosť života v úlohe pokojnej spoločníčky, jednoducho zmenila adresu a nechala pripraviť svoju priateľku právničku všetky rozvodové papiere. Odvtedy sa spolu ani nerozprávali.

      Najprv si McKintock ani neuvedomoval čo sa vlastne stalo. Aj tak trávil málo času doma a keď sa vrátil, nebol v rodinných vzťahoch veľmi zdielny. Zvykol si uvoľňovať stres z práce a vtedy bol nervózny z toho, že sa mu manželka plietla pod nohy. Radšej sa zašil niekde na záhrade alebo v knižnici.

      Týždeň po jej odchode však McKintock našiel domácu, ako ukladá za vchodové dvere akúsi batožinu. Spýtavo sa na ňu pozrel. Bola v rozpakoch keď mu oznamovala, že manželka nariadila, aby jej odoslala osobné veci na novú adresu.

      Akoby sa zobudil zo sna s otvorenými očami, obzeral sa naokolo a inštinktívne hľadal manželku. Vtedy pochopil skutočnú vážnosť situácie.

      Zasiahnutý pocitom viny sa uzavrel do seba, ale zároveň nebol schopný prekonať bariéru, ktorú sám vybudoval počas rokov sterilného manželského života.

      Začal žiť život osamelého muža. Iba o niečo osamelejšieho, ako bol predtým.

      Až kým nespoznal Cynthiu.

      Zhruba pred rokom sa rozhodol vybrať si týždeň dovolenky a zúčastniť sa sympózia v Birminghame. Keďže sa akcia pretiahla na tri dni, objednal si izbu v hoteli.

      Jedného večera, po celom dni počúvania niekoľkých vynikajúcich osobností z odboru gréckej mytológie sedeli v bare a diskutovali o rôznych možnostiach prekladu nápisov vyrytých na veku urny, ktorá bola práve objavená v Korinte.

      Bol vo svojom živle, do tejto témy bol prirodzene ponorený a bola to jeho špecializácia, celé roky o nej prednášal na univerzite, stál v čele významných výskumných programov a poskytoval konzultácie najväčším svetovým inštitúciám, ktoré sa zaoberali zachovaním starých kultúr.

      To bolo predtým, než ho funkcia rektora vystrelila do úplne novej, viac manažérskej ako kultúrnej dimenzie, ktorá na druhej stane predstavovala lichotivú moc. Odvtedy sa uspokojil sledovaním výskumov iných, čítaním nových odborných publikácií a ak mu zvýšil čas, účasťou na seminároch.

      Toho večera sa mu nechcelo spať, sedel pri hotelovom barovom stole, zamyslene sŕkal whisky z čistého sladu a pripadal si veľmi starý. Bol jediný zákazník, ktorý tam ostal napriek tomu, že ešte nebolo príliš neskoro. Barman už tretíkrát leštil kryštálové poháre. Svetlá boli tlmené a náter vzácneho dreva, ktorým sa vyznačovalo zariadenie, ho upokojoval a vyvolával v ňom pohodu.

      Práve sa chystal znova usrknúť z moku, keď ho zahalila nečakaná a neprekonateľná vôňa parfumu, zasiahla ho úplne nepripraveného a na okamih sa mu z nej zatočila hlava. Ostal nehybný akoby skamenel a parfum ho úplne pohltil. Po jeho ľavici sa objavila veľmi dobre oblečená žena s elegantným a istým držaním tela, ktorá ostala stáť na krok od pultu a objednala si: „Sherry, ďakujem.“

      Jej alt bol teplý, dokonale ovládaný, akoby bola zvyknutá na vystupovanie pred vzdelaným a pozorným publikom.

      McKintock na ňu pozeral po očku a snažil sa neprejaviť záujem.

      Žena si ho vôbec nevšímala. Bola strednej postavy s bledou farbou pleti, tmavé ryšavé vlasy mala zopnuté sponou farby mramoru. Mala veľmi ženské krivky.

      Oblečený mala dokonale vypracovaný dámsky škótsky kostým s úzkou sukňou po kolená. Dokonalá. Nohy v čiernych pančuchových nohaviciach mala obuté do tmavohnedých topánok na vysokom štíhlom podpätku. Sako zakrývalo bielu blúzku s hlbokým, ale odmeraným výstrihom. Na golieri sa jej ladne vynímala brošňa v tvare „C“. Hrdlo mala ozdobené masívnym zlatým, dokonale cizelovaným náhrdelníkom a jasne žiarivé náušnice vytvárali bodky na ušných lalôčikoch.

      Mala milú tvár s jemnými, ale zreteľnými črtami. Svetlozelené oči boli ako krídla k rovnomernému, mierne orliemu nosu. Pery tenké, ale nie príliš, boli súmerné s mierne vysunutou bradou.

      Bola jemne nalíčená pastelovými farbami. Iba mierny náznak vrások na čele a na lícach, na pohľad mala niečo okolo päťdesiatky.

      Barman jej nečujne položil pohár so sherry na barový pult a zmizol v služobnej miestnosti za barovou vitrínou, aby si vybavil nejakú záležitosť.

      Žena vystrela pravú ruku so špicatými prstami a dokonale tvarovanými nechtami nalakovanými perleťovým lakom, a jemne uchopila pohár. Kým ho zdvíhala, McKintock sa nezdržal a možno očarovaný vôňou parfumu a pohľadom zdvihol svoj nápoj a tichým hlasom povedal: „Na zdravie!“

      Hlavu mierne otočila k nemu a zároveň naklonila dopredu. Naznačila ľahký úsmev a bez intonácie odpovedala: „Na zdravie.“

      Potom sa znova zahľadela pred seba a pomaly usŕkala z pohára, kým McKintock naraz prehltol to, čo mu ostalo.

      Zasekol sa s prázdnym pohárom v ruke, lebo si uvedomil, že do seba naraz spláchol tri štvrtiny objemu. Whisky ho príjemne zahrievala, parfum ženy ho opájal a prebúdzal v ňom dlho potláčané pocity. Predovšetkým tu bola ona, vzdialená jeden meter, neuveriteľne príťažlivá a dokonalá, ktorá mohla byť jeho ideálnou ženou, rozhodne uvažoval presne o takom type.

      Bez toho, aby si uvedomil čo robí, položil pohár, zosadol zo stoličky, s úsmevom vykročil k nej, priateľsky jej podával ruku a povedal potichu: „Dovolíte? Som Lachlan McKintock.“

      Odložila svoj pohár, otočila sa k nemu a pôvabne mu stisla ruku.

      „Cynthia Farnhamová, teší ma.“

      „Cynthia…“

      McKintock ostal ohromený. Potom sa spamätal a nízkym pokojným hlasom odvetil: „Je to jeden z prívlastkov bohyne Artemis, dcéry Dia a Léto, dvojčaťa boha Apolóna. Narodila sa na ostrove Délos, na hore Kynté a od nej je odvodené meno Cynthia. Mesačná bohyňa bola veľmi krásna a bola najobľúbenejším božstvom starého Grécka. A...“ zasekol sa neisto.

      Kým on rozprával, Cynthia sa samoľúbo usmievala.

      „A?“ naliehala a pritom mierne naklonila hlavu doľava.

      McKintock už nemal východisko. Kocky boli hodené.

      „... a dúfam, že nedopadnem ako Aktaión. СКАЧАТЬ