Prostonárodnie obyčaje, zvyky a povery. Pavol Dobšinský

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ pri svadbách tance rozličné, najviac ale obyčajný „frišký tanec,“ ktorý rovná sa maďarskému čardášu. Obvyklý je pri svadbách a zvlášť pri dovezení mladuchy ručníkový tanec, ktorý takto ide: Na prostred izby prestrú veľký ručníklebo obrúsok, na jehož kraje postavia dve horiace sviece; mladý pojme si mladú a obtancuje ručník i sviece do kola, zatým kľaknú si na ručník medzi sviece, on z jednej, ona z druhej strany – a pobozkajú sa; on hodí k svetáru peniaz pre hudcov. Za nimi družba a tak druhí svadobníci volia k sebe dľa ľúbosti po tanečnici a rovno tancujú i pobozkajú sa i tanečník peniaz hádže. Na záverku a keď najme ženské opustily svadbu, mužskí „ihrajú od zeme.“

      Mladuchu však na túto noc idú „ukladať,“ trebárs by to i dosť pozde vypadlo. Široká a družice posadia mladú v komore na stolec; družba peknou rytmou požiada ju, by dala si zosňať pártu i veniec. Pártu zosňatú odkladá mladucha „pre detné deti;“ bo nebodaj už jej dedová sobášená bola v nej a majú byť ešte snaď sestry, snaď až vnučky tej, ktorá teraz slziac rozlučuje sa s ňou. Široká rozpletá jej vlasy a družice sprevádzajú dej žalostiacim spevom. Veniec mladuchin a kvety z nebo niekde delia medzi seba družba i družice; čo patrí medzi najvzácnejšie dary za družbovanie i družičenie. Potom privedie starejší ženícha do komory a pomodlí sa s nimi večerniu modlitbu. S tým ukončujú sa obyčaje tohoto dňa.[5]

      6. Tretí deň svadby: zavitie, vádky, na dom

      V stredu ráno staršia svadbica (svatka, rúšnica, široká) neide viac s družiciami, ale už s vydatými ženskými – s nevestami – do komory ku mladej. Posadia ju zase na osudný stolec a podstrihnú jej vlasy, príhodne k tomu, by dali začesať a sviazať sa nazad nad tylo v kont či kontík, naňže založia a pripevnia jej čepiec, od vlastnej lebo krstnej matky lebo od najbližšej pokrevnej k tomu podarovaný, iste čo hrdší, vždy ale hlavne v bielych barvách shotovený. Oblečú ju do šiat, jaké popri sobášnych čo krajšie sebou priviezla. Na to zavolajú družbu, ktorý takto zavitúmladuchu vedie do izby pred celú už shromaždenú svadbu a pripovedá i predstavuje ju asi takto:

      „Milí páni svadobníci! Aj nepriateľ Boží a ľudského pokolenia, diabol, i tejto poctivej osobe rozličné úklady činíval, aby ju o poctivosť pripraviť mohol. Predsa ale od úkladov tohoto nepriatela Bôh mocný ju oslobodil, tak, že pri pannenskej čistote svoju zelenú korunu premenila v bielu túto ozdobu na hlave. Ktorú keď pred vaše slovútne opatrnosti predvádzam, prosím, aby ste ju ako poctivú, cnostnú, mladú nevestu a matronu prijať ráčili.“ – „Hudci hrajte!“

      Hudci už hrajú a družba už zvŕta mladuchu; vyzvŕtajú sa s ňou aj druhí svadobníci či svadbäníci či svadbiari čiže svatovia, kde jak toto slovo vo zvyku je. Títo i tak nemajú dnes ráno iné povolanie, jako „užiť fruštik“ a potancovať si, potom rozísť sa po svojich.

      Staršia svadbica ale i s tými ženami, čo zavily, zavíjaly, čepčily, začepčilymladú nevestu, vedú túto, vyspevujúc a ujúkajúc na vádky, na vádzku, na úvoddo kostola. Družba ide s ními, bo nesie zase na valaške kôš s pečeňou a okrúhly mrváň či pletenec v dar pre pána tatíka; k čomu mladá vďačí sa uterákom, tak jako aj čo prednejších svatov bola podarovala ním. Vádky, nie všade prísne uvedené, záležia z prímluvy, upomínajúcej na povinnosti manželky, a z modlitieb i požehnania kňazského; tiež ale vedú prítomné ženy mladuchu kolom oltára na offeru. V kole svojom zavedú ju i nazpät domov pri speve a pri rozdávaní koláčov medzi divákov, na ulici a na stienkach popod obloky shrknutých.

      Popoludní shromaždí sa svadba znovu v oboch domoch. Tí z domu vlastních rodičov mladej nevesty dajú ohlásiť sa do domu, kam táto zavezená. Dostanúc prípoveď berú sa zástupne a pri hudbe, na čele majúc starejšieho a rodičov i starých rodičov nevestiných. V otvorenom dome u mladoženícha postavil sa už na pitvore mladý pár manželský a družba pri boku mladej drží v jednej ruke svetlo, v druhej tanier. Sem vstupujú prví rodičia, potom bližší, tak ďalší pokrevní, príbuzní a krstní. Prví rodičia obímu a bozkajú sa s dcérou i synom čiže zaťom, blahoželajú, jim a položia donesený peňažný dar na tanier, ktorý od päť lebo desať až do niekoľko sto zlatých obsahovať môže. Za nimi starejší a každý prišlý takže oddá svoj väčší menší peniaz. Toto je „idenie na dom“; toto sú „dary na dom.“ Všetko zaberie si nevesta a hospodári si samostatne s tým, čo jej takto „naskladali na dom.“ Ženy slovenské bývajú rozšafnejšie od mužov a začasto vypomáha žena mužovi z tohto „svojho“; začasto v núdzy dary na dom, rozmnožené úrokami alebo opatrným kupčením, bývajú jej jediným útočišťom. Pre chudobné mladuchy a siroty v tomto výpomoc istá, ba veno hotové.

      Po oddaných daroch bývajú príchodzí svätovia uhostení, a tanec i zábava ukončí deň.

      7. Štvrtý či pokoný deň svadby: idenie po vodu a hejnám; stínanie kohúta; kaša a radostník

      Myslel bys, že už ustali v zdravkaní si a popíjaní, v jedení, pri tancoch, zábavách i všelijakých týchto úkonoch. A ono tento pokoný deň najveselší, najžartovnejší, najrozihranejší a na výjavy najrozmanitejší pri svadbách. Ľud tento ako dovedie dňom i nocou pracúvať a cestúvať, tak zvyknul, keď začne, i veseliť sa do tej svojej dobrej vôle. Jednako pripadajú svadby to tej doby roku, kde polnie práce, či ľudia od nich odpočívajú a pracovný ľud z tohto ohľadu i žartovať i vysmievať zvyknul: „Len páni – a cigáni svadbujú sa v lete.“

      Just dnes sídu sa čím včaššie na svadbu. Mladí muži preoblečú sa za valachov, lovcov, medveďov, vlkov a čo ja viem za čo. Najžartovlivejší prestrojí sa za slamenneho kňaza, prehodí pres plece na seba bielu ženskú kytlu, opáše sa povrieslom, zamaže tvár, pripraví si dlhú bradu z klkov. Vezmú ťažalo s jarmom a na zadní koniec zabijú os k zemi naklonenú; na túto os položia koleso vozné, tak, by jednou stranou bahrami dotýkalo sa zeme, druhou trčalo do hora; na koleso z dola pripravia slamennú a fantastične odenú babu a proti nej z hora muža. Dvaja zapriahajú sa do jarma alebo aj bez neho pochytia to ťažalo a pohnú sa von z domu a dvoru. Popri nich a za nimi pohoniči plieskajú s bičmi a iní strieľajú z pištôl a z klúčov. Za touto prípravou ide prvý družba s rozosvetleným lampášom, bárs je vo dne; za ním kráča starý svat a v kole družíc i neviest vedú mladú nevestu, polosviatočne odenú a v bielom čepci. Ona nesie v jednej i druhej ruke po krčahu. Hudci a dedinskí diváci s deťmi ukončujú zástup. Takto vyndú až za dedinu na jarok lebo na studničku, kde celá dedina čerpáva si pitnú vodu. Ženské vyspevujú, a zvlášť túto, s narážkou na biely čepiec:

      Keď som išla na vodičku briežkom,

      pripadla mi moja hlávka sniežkom; –

      a to sniežik taký trvajúci,

      čo nezkape na horúcom slnci.

      Mladucha načrie vody do krčahov a v tomže sprievode donesie do domu; kde týmto jej prvá práca započala sa – a títo sprievodčí uviedli ju do toho: „bude svadba za deň za dva – a práca na veky.“

      Už s týmto idením po vodupočali obchodiť hejnám, hojnám, hojnal, hajnal— a kde jak ešte zovú ho. Vezú ďalej to ťažalo až tak tie na kolese pripravené mátohy vyskakujú raz baba raz chlap do hora. Idú napred do domu svadby z nehož mladú dostali; odtiaľ chodia po domoch druhých svadieb, bo v dedine temer vždy odrazu viac svadieb, pri nichž vtedy ozaj celá dedina býva na nohách; smiešajú a spoja sa pritom i s druhými podobnými hojnalmi a navštevujú СКАЧАТЬ