Tajomstvo Hodinára. Jack Benton

Чтение книги онлайн.

      „Kto ste vlastne, pán Hardy?“ Povedala pani Greysonová a zadržala tanier s raňajkami vo vzduchu, ako keby jej doručenie na stôl pred ním záviselo od jeho odpovede. „Myslím tým, ubytujete sa tu v mojom penzióne uprostred ničoho na celé týždne a jediné, čo robíte každý deň, je chodiť po rašeliniskách alebo sa túlať po dedine. Ste tu z nejakého konkrétneho dôvodu?”

      Slim pokrčil plecami. „Som zotavujúci sa alkoholik.”

      „Napriek tomu večeriate v Crowne každú noc?”

      „Hovorte tomu pokánie,“ povedal Slim. „Konfrontujem svojich osobných démonov. Navyše vždy sedím v rodinnej miestnosti, mimo dosahu chlastu.“

      „Ale prečo tu? Prečo práve Penleven? Ak by som si nevšimla, že si nedokážete zapamätať základné veci, ako napríklad vziať si kľúč od vchodových dverí, keď idete von, predstavovala by som si, že by ste sa mohli tu skrývať ako špión.”

      Slim pokrčil plecami. „Nemohol som si dovoliť ísť do zahraničia. A vždy ma priťahoval Cornwall, najmä chladné, temné a nevýrazné časti, ktorým sa väčšina ľudí vyhýba.“

      „Nuž, nič také nie je ako Penleven,“ povedala pani Greysonová s miernym sklamaním, ako keby kedysi mala príležitosť odísť, ale svoju šancu premrhala. „V dedine je len pár stoviek ľudí, ale aspoň nie sme mesto zimných duchov ako mnohé pobrežné dediny.”

      „Mesto duchov?”

      „Boscastle, Port Isaac, Padstow... všetko sú to prázdninové domovy. V lete prosperujúce, v zime opustené. Možno nie sme uponáhľaná komunita, ale v obchode alebo krčme je vždy aspoň priateľská tvár.“

      Pri príležitostiach, kedy sa Slim odvážil objednať si jedlo z Crownovho baru, videl niekoľko priateľských tvárí, ale aj veľa potláčaných trápení, skĺznutých cez pollitre a hľadiacich do prázdna. Možno to bolo zimou - v noci vietor zavýjal a dosť silno rachotil oknom, niekedy sa bál, že ho vytrhne zo steny a na ceste hore k penziónu bola poriadna tma, nie ako keď je tma v meste, na čo bol Slim zvyknutý. Alebo možno to bolo tým, že v týchto častiach nebolo veľmi o čom hovoriť. Slim nemal v telefóne žiadny signál, pokiaľ nepochodil kilometer do kopca smerom k A39, ale pre niekoho, kto chcel viac zabúdať, než počuť, to bola ideálna situácia.

      Akoby sa pani Greysonová vzdala honby za útržkom klebiet, ktorý by mohol nakrátko povýšiť jej status medzi statočne klebetnými staršími členmi komunity, položila Slimove raňajky a ustúpila, založila ruky a niekoľko minút predtým stála v pozore. Zrazu sa otočila na opätkoch a odpochodovala späť do kuchyne. Slim zostal v stiesnenej jedálni penziónu sám: tri stoly pritlačené tak tesne k stenám, že poznačili tapetu, a jeden plávajúci v strede, akoby bol zabudnutý. Pani Greysonová, na znak vzdoru proti jeho opovážlivosti zaťažovať ju svojimi vecami, každé ráno prestrela pre Slima najmenej žiaduce miesto na stole zastrčenom za dverami do siene. Jedálny lístok s tromi prečiarknutými možnosťami zo štyroch pozostával iba z kapustníka s občasnou pomocou pečenej fazule ako prílohy. Slim mal také vetry, že musel v noci okno svojej spálne nechať otvorené.

      Hrianky boli prinajmenšom stále chutné a káva, aj keď jej chýbalo niečo, čo by Slim bol kedysi pridal, bola silná a chutila, ako keby bola uvarená včera, tak, ako ju mal Slim rád.

      Rýchlo dojedol, zakričal vďaka pani Greysonovej a potom vyrazil, než ho mohla znova zahnať do kúta. Privítal ho vlhký vietor svišťajúci pri Bodmine pár kilometrov na východ, ktorý bol skutočnou výzvou pre jeho bundu, aby ho držala v suchu a teple. Aj keď boli slatiny suché, Penleven bol zahalený rovnakým hmlovým dažďom, ako keby vlastnil svoj vlastný mikrokozmický poveternostný systém.

      Autobus meškal prijateľných desať minút a odviezol ho zdanlivo nekonečným meandrom zalesnenými údoliami po úzkych, hadovitých cestách, až sa nakoniec vynoril v údolí pekného mesta Tavistock. Rozliehalo sa pozdĺž rieky Tavy s príjemnou zbierkou historických ulíc lemovaných prekvapivo kozmopolitnými obchodmi. Slim si užil vzácny komfort ľudí a využil príležitosť na výmenu starého mydla v kúpeľni pani Greysonovej, kúpil si tričko z H&M a potom si dal obed v krčme Wetherspoons. Keď turnaj rugby na veľkej obrazovke skončil, rozhodol sa vrátiť k svojmu zámeru: Našiel krytú tržnicu pri rieke a spýtal sa na predajcu starožitností. Traja ľudia odporučili Geoffa Bunceho, majiteľa bazáru, zastrčeného v severovýchodnom rohu vedľa rušnej kaviarne.

      „Potrebujem si dať ohodnotiť hodiny,“ povedal Slim bielo-bradatému Buncovi, ktorý vďaka svojmu obvodu pása a bujnej brade vyzeral ako Santa mimo sezóny, pričom tento dojem podčiarkovali traky, ktoré sa mu tiahli cez vyčnievajúce brucho.

      „Ukážte.”

      Bunce niekoľkokrát otočil hodiny, spokojne si mrmlal pod nosom a občas sa podozrievavo pozrel na Slima s prižmúrenými očami.

      „Môžem ich otvoriť?”

      „Samozrejme.”

      Keď sa Bunce pustil do práce so skrutkovačom, Slim sa posadil vedľa svojho stola a nechal oči skĺznuť po policiach a škatuliach naložených haradurdami. Nie tak starožitnosťami, ako skôr zaprášeným a dávno zabudnutým odpadom z minulosti.

      „Ste priateľom starého Bircha?“ Povedal Bunce náhle.

      „Čo?”

      Bunce vytiahol obálku poškodenú vodou.

      „Starý Birch. Amos.”

      Slim sa zamračil a premýšľal, či Bunce neskĺzol do cornwallského dialektu. Potom s náznakom frustrácie muž zopakoval: „Amos Birch. Muž, ktorý vyrobil tieto hodiny. Žil v Trelee, neďaleko vresoviska Bodmin. Vlastnil farmu. Spočiatku predával svoje hodiny priamo tu na trhu Tavistock, než sa stal známym. Bol to váš priateľ?”

      „Áno, priateľ.”

      „Tak toto hádam patrí vám.“ Muž potriasol obálkou, ako by chcel Slimovi pripomenúť jej existenciu.

      Slim ju zobral a okamžite pocítil starnúcu chúlostivosť papiera spojenú s vlhkosťou. Ak by sa ju pokúsil otvoriť, obálka by sa mu rozpadla v rukách a stratila by sa akákoľvek správa v nej.

      „Aha, tu je to,“ povedal s nepresvedčivým úsmevom. „Hľadal som to.”

      „Iste, pán...?“

      „Hardy. John Hardy, ale ľudia ma volajú Slim.”

      „Nebudem sa pýtať prečo.”

      „Nie. Nie je to príbeh, ktorý by stál za to vyrozprávať.”

      Bunce si znova povzdychol. Ešte raz otočil hodiny. „Nie sú dokončené,“ povedal a potvrdil, čo už Slim predpokladal. „Hádam, že vám to dal váš priateľ Birch ako darček? Nemohol to predať v takom stave, muž s jeho povesťou.“

      „Zdá sa, že ste ho dobre poznali.”

      „Priatelia zo školy. Amos bol o dva roky starší, ale v okolí nebolo СКАЧАТЬ