Aréna Jedna: Otrokári . Морган Райс

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ sme v okolí nevideli žiadnych otrokárov – ale myslím si, že len preto, lebo sme tak vysoko, v odľahlej oblasti. Len raz som počula skučanie otrokárskeho motora, hrozne ďaleko, na druhej strane rieky. Viem, že tam niekde dole sú a hliadkujú. A ja nebudem riskovať – starám sa o to, aby sme sa držali pri zemi, drevo pálime len zriedka, keď naozaj potrebujeme a neustále na Bree dávam pozor. Väčšinou ju na lov beriem so sebou – rovnako, ako by som to spravila dnes, keby nebola taká chorá.

      Otáčam sa späť k plošine a idem sa pozrieť na jazierko. Je celkom zamrznuté a v popoludňajšom slnku úplne žiari ako stratený šperk schovaný v húštine. Urobím pár opatrných krokov po ľade, aby som sa uistila, že nepraskne. Len čo sa mi zdá, že je dosť pevný, urobím niekoľko ďalších. Nájdem si miesto, vytiahnem spoza opaska malú sekerku a niekoľkokrát silno seknem do ľadu. Objavila sa trhlina. Kľakám si ľad, beriem do ruky nôž a celou silou ho vrazím doprostred trhliny. Krútim špičkou noža a po chvíli sa mi darí v ľade vytvoriť dieru veľkú tak akurát na vylovenie ryby.

      Šmýkam sa a náhlim späť na breh, beriem prút a vrazím ho medzi dva konáre stromu, rozbalím vlasec a bežím s ním späť k diere v ľade, do ktorej šnúru vložím. Niekoľkokrát ním zatrasiem v nádeji, že sa kovový háčik na slnku zablyskne a privábi nejakého živého tvora pod ľadom. Nemôžem sa ale zbaviť dojmu, že je to zbytočné, že čokoľvek, čo v týchto horských jazerách žilo, dávno zahynulo.

      Tu hore je ešte väčšia zima a nemôžem tu celý čas len tak stáť a pozerať. Musím sa hýbať. Otáčam sa a idem smerom od jazera, pretože moje poverčivé Ja mi hovorí, že rybu určite chytím, hlavne keď tam nebudem len tak stáť a zízať. Chodím v kruhoch okolo jazera a okolo stromov a šúcham si ruky, aby som ich udržala v teple. Nepomáha to.

      Vtom si spomeniem na suché drevo. Rozhliadam sa a hľadám niečo, čím by sa dalo kúriť, ale je to márne. Zem je pokrytá snehom. Obrátim teda svoj pohľad nahor, ale väčšina konárov je tiež zasnežená. V diaľke si ale všimnem niekoľko stromov ošľahaných vetrom, ktoré zasnežené nie sú. Idem k nim bližšie a rukou ich skúmam. S úľavou si všímam, že niektoré konáre sú suché. Beriem do ruky svoju sekerku a useknem jednu z väčších vetiev. Stačí mi náruč dreva a táto veľká vetva bude úplne stačiť.

      Chytám ju vo vzduchu, aby nespadla do snehu, potom ju opriem o kmeň stromu a preseknem ju napoly. Tak to robím znovu a znovu, kým nemám malú kôpku dreva, ktorú potom odnesiem v náruči. Odkladám ju na jeden zo širokých nízkych konárov, kde bude v bezpečí pred napadaným snehom.

      Rozhliadam sa vôkol seba a skúmam ďalšie kmene stromov, keď vtom ma niečo zarazí. Idem bližšie k jednému zo stromov a všimnem si, že jeho kôra je iná než na ostatných stromoch. Pozriem sa hore a uvedomím si, že to nie je borovica, ale javor. Zaráža ma, že vidím javor tak vysoko v horách a ešte viac ma prekvapuje skutočnosť, že som ho vôbec spoznala. Javor je vlastne tá jediná vec, ktorú by som v prírode vôbec dokázala spoznať. I keď sa tomu bránim, prepadne ma spomienka.

      Raz, keď som bola malá, si otec vzal do hlavy, že ma vezme na výlet do prírody. Ktovie prečo ma vzal stáčať javorový sirup. Niekoľko hodín sme šli do nejakého bohom zabudnutého miesta, ja som niesla kovové vedro, on vrták a ďalšie hodiny sme strávili putovaním po lesoch so sprievodcom a hľadaním perfektných javorov. Pamätám si ten jeho sklamaný pohľad, keď navŕtal svoj prvý javor a do nášho vedra začala pomaly tiecť číra tekutina. Čakal, že tam potečie sirup.

      Náš sprievodca sa mu začal smiať a povedal mu, že z javorov netečie sirup, ale miazga. Miazga sa potom musela variť a tým vznikne sirup. Hovoril, že to trvá hodiny a že z 80 galónov miazgy dostane človek štvrť galónu sirupu.

      Otec sa pozrel na svoje vedro, z ktorého už pretekala miazga a úplne očervenel, ako keby mu niekto predal pokazený tovar. Bol to ten najhrdší človek, ktorého som kedy stretla a ak niečo neznášal viac, než cítiť sa hlúpo, tak to bolo vtedy, keď sa mu niekto smial. A keď sa mu ten muž smial, tak po ňom hodil svoje vedro, len tesne ho netrafil, vzal ma za ruku a vyrútili sme sa preč.

      Potom ma už do prírody nikdy nevzal.

      Mne to ale nevadilo — a ten výlet sa mi dokonca páčil, i keď otec celou cestou späť v aute ticho zúril. Kým ma odviedol preč, podarilo sa mi natočiť malý hrnček miazgy a cestou domov som z nej pomaly usrkávala, keď sa nedíval. Bolo to skvelé. Chutilo to ako voda s cukrom.

      Ako teraz stojím pred tým stromom, spoznávam ho, ako by som spoznala svojho súrodenca. Tento exemplár je ale chudý a tenký, pretože je tak vysoko a prekvapilo by ma, keby v sebe vôbec nejakú miazgu mal. Nemám ale čo stratiť. Vyberám svoj nôž a zatínam ho do kôry stromu, znovu a znovu do rovnakého miesta. Potom ho zaborím hlboko do diery a tlačím ho čím ďalej hlbšie a zároveň sa ním pokúšam krútiť. Vlastne ani nečakám, že sa niečo stane.

      Na moje obrovské prekvapenie sa von vyderie kvapka miazgy. A úplne ma šokuje, keď sa o chvíľku objaví malý pramienok. Dotknem sa tej tekutiny prstom a obliznem ho jazykom. Cítim ten príval cukru a okamžite spoznávam tú chuť. Presne ako si ju pamätám. Nemôžem tomu uveriť.

      Miazga začína vytekať rýchlejšie a veľa z nej sa mi stráca na kmeni stromu. Pozerám okolo seba a zúfalo sa snažím nájsť niečo, do čoho by som ju mohla napustiť, vedierko alebo čokoľvek – ale samozrejme tu nič nie je.

      A potom si spomeniem: moja termoska. Odopnem si svoju plastovú termosku z pása a obrátim ju hore nohami, aby z nej vytiekla voda. Vodu môžem zohnať kedykoľvek, zvlášť keď je všade toľko snehu – ale táto miazga je vzácna. Držím termosku pri diere v strome a priala by som si mať poriadny vrták s lievikom. Tlačím termosku k stromu ako sa len dá a väčšinu miazgy sa mi darí zachytiť. Plní sa pomalšie, než by som chcela, ale o niekoľko minút je termoska dopoly plná.

      Prúd miazgy sa zastavil. Čakám niekoľko sekúnd, či znovu začne tiecť, ale nezačína.

      Rozhliadam sa naokolo a všimnem si ďalší javor, asi tri metre odo mňa. S radosťou k nemu pribehnem, vytiahnem nôž a pokúšam sa ho do kmeňa zaraziť celou silou s nádejou, že termosku naplním úplne a predstavujem si, ako sa asi Bree bude tváriť, keď miazgu ochutná. Nie je síce ktovieako výživná, ale určite jej spraví radosť.

      Keď nožom zasiahnem kmeň stromu, ozve sa tento raz ostrý zvuk, ako keď niečo praskne a nie je to zvuk, ktorý by som čakala a hneď nato sa ozve stenanie padajúceho stromu. Pozriem sa hore a vidím, ako sa strom nakláňa a neskoro si uvedomujem, že tento strom, pokrytý ľadom, je mŕtvy. Stačilo doň len udrieť nožom, aby sa prevrátil.

      O chvíľu neskôr tento minimálne šesťmetrový strom s veľkým zadunením padá k zemi a rozvíri okolo seba obrovský mrak snehu a borovicového ihličia. Skrčím sa v strachu, že niekto zistil, že tu som. Som na seba strašne naštvaná. To bolo neopatrné. Hlúpe. Mala som sa na ten strom najskôr pozrieť poriadne.

      O niekoľko okamihov sa ale upokojím, pretože si uvedomujem, že tu hore nikto iný nie je. Začnem opäť uvažovať racionálne a uvedomím si, že stromy v lese padajú samy od seba, takže takáto udalosť neznamená nutne prítomnosť človeka. A ako sa dívam smerom, kde pred chvíľou stál strom, niečo ma zarazí. A len neveriacky zízam.

      Kúsok od miesta, kde stojím, vidím malú kamennú chatku postavenú priamo do СКАЧАТЬ