Aréna Jedna: Otrokári . Морган Райс

Чтение книги онлайн.

      Stojím tam úplne v šoku a nemôžem sa ani hnúť. Motor počuť čoraz jasnejšie a hlasnejšie a ja viem, že to môže znamenať len jediné. Otrokári. Nikto iný by sa neodvážil vyjsť tak vysoko a ani by na to nemal dôvod.

      Rozbehnem sa a nechávam jeleňa jeleňom, bežím pomedzi stromy, okolo chatky a dole po svahu. Nebežím dosť rýchlo. Myslím na Bree, ako tam sedí doma sama a počuje zvuk blížiacich sa motorov. Snažím sa bežať rýchlejšie, priamo nadol po zasneženom svahu, potkýnam sa, zakopávam a srdce mám až v krku.

      Bežím tak rýchlo, že padám tvárou do snehu, odrela som si koleno a lakeť a na chvíľu strácam dych. Snažím sa znovu postaviť na nohy a všimnem si krv na svojom kolene a ruke, ale je mi to jedno. Nútim sa opäť do behu a potom do šprintu.

      Stále sa mi šmýka, ale napokon dobehnem na plošinu, z ktorej vidím až na náš dom. Srdce sa mi zasekne v krku: v snehu vidím zreteľné stopy pneumatík, vedú priamo k nášmu domu. Vonkajšie dvere sú otvorené. A čo je najhoršie, nepočujem Sašu štekať.

      Bežím ďalej a ďalej dole a pritom si poriadne obzriem dve autá zaparkované pri našom dome: patria otrokárom. Sú nízko posadené, celé čierne, s obrovskými pneumatikami a čiernymi tyčami cez okná a vyzerajú ako športové autá na steroidoch. Na kapote majú znak Arény 1, vidno ho až odtiaľto — diamant so šakalom uprostred. Sú tu, aby nakŕmili arénu.