Aréna Jedna: Otrokári . Морган Райс

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ sa čím viac opieram do kresla, už trochu ospalá, beriem do ruky jej opotrebovaný obal a začínam čítať.

      Saša, ktorá leží na pohovke vedľa Bree, nastraží uši a niekedy sa sama seba spytujem, či tiež nepočúva. „Bola raz jedna jabloň a tá milovala malého chlapca. Každý deň chodieval chlapec za jabloňou, zbieral jej listy a plietol z nich venčeky a hral sa na lesného kráľa.“

      Pozriem sa na pohovku na Bree a vidím, že už spí. Uľavilo sa mi. Možno to bolo tým ohňom alebo možno tým jedlom. Spánok teraz potrebuje, aby sa zotavila. Zložím si šál pohodlne obtočený okolo krku a opatrne ho rozprestriem na jej hrudi. Jej malé telíčko sa konečne prestalo triasť.

      Pridám do ohňa ešte jedno posledné poleno, sadnem si do kresla a hľadím do plameňov. Dívam sa, ako pomaly dohára a priala by som si, aby som bola priniesla viac polien. Aj tak je to jedno. Takto to bude bezpečnejšie.

      Ako sa pomaly ukladám, zapraská jedno z polien a ja sa cítim uvoľnenejšia než kedykoľvek za posledných niekoľko rokov. Keď Bree zaspí, niekedy si vezmem svoju vlastnú knihu a čítam si. Vidím ju ležať na zemi: Pán múch. Je to jediná kniha, ktorá mi zostala a je už taká opotrebovaná, že vyzerá, ako keby mala už sto rokov. Je to zvláštne, mať na svete len jednu knihu. Uvedomujem si, koľko som toho považovala za samozrejmé a cnie sa mi za časmi, keď existovali knižnice.

      Dnes večer si s chuťou trochu prečítam. Moja myseľ pracuje ostošesť, je plná myšlienok na zajtrajšok, na náš nový život vysoko v horách. Stále si v hlave premietam všetky veci, ktoré tam odtiaľto budem musieť odnosiť a ako to vlastne urobím. Sú tu základné veci – naše príbory, zápalky, zvyšky našej zásoby sviečok, prikrývky a matrace. Čo sa oblečenia týka, ani jedna z nás toho veľa nemá a okrem knižiek vlastne nič nemáme. Táto chata bola strohá už keď sme prišli, takže ani nemáme nič, čo by sme si odtiaľto mohli vziať na pamiatku. Rada by som preniesla i pohovku a kreslo, ale na to budem potrebovať pomoc Bree a to bude musieť počkať, kým sa dostatočne nezotaví. Musíme to urobiť v niekoľkých fázach, základné veci ako prvé a nábytok až nakoniec. To nevadí, hlavne aby sme tam hore boli v bezpečí. O to ide zo všetkého najviac.

      Začínam premýšľať o všelijakých spôsoboch, ako našu malú chatku ešte viac zabezpečiť. Určite budem musieť vymyslieť, ako spraviť okenice, aby som ich v prípade potreby mohla zavrieť.

      Dívam sa okolo seba a hľadám v chate čokoľvek, čo by som mohla použiť. Aby okenice mohli fungovať, budem potrebovať niečo ako pánty a premýšľam o pántoch na dverách do obývačky. Možno sa mi ich podarí nejako uvoľniť. A keď sme už pri tom, možno si vezmem i tie drevené dvere a rozrežem ich na kusy.

      Čím viac sa vôkol seba rozhliadam, tým viac si uvedomujem, koľko toho môžeme použiť. Spomínam si, že otec nechal v garáži debnu s náradím, videla som tam pílku, kladivo a dokonca škatuľu klincov. Je to jedna z najcennejších vecí, čo máme a nesmiem ju zabudnúť vziať ako prvú.

      A samozrejme motorka. Na tú myslím neustále: kedy ju prepraviť a ako. Neznesiem pomyslenie, že ju necháme dole, to v žiadnom prípade. Takže ju zoberiem so sebou pri našej prvej ceste. Nemôžem riskovať to, že by som ju naštartovala a upozornila na nás celé okolie – navyše je ten svah príliš prudký na to, aby sa na nej dal zvládnuť. Budem ju musieť odtlačiť ručne. Už teraz sa pripravujem na to, aké vyčerpávajúce to asi bude, hlavne potom v snehu. Nevidím ale inú možnosť. Keby Bree nebola chorá, pomohla by mi, ale v jej terajšom stave neponesie vôbec nič – možno ju budem musieť i niesť. Uvedomujem si, že budeme musieť počkať na zajtrajší večer a presťahovať sa pod rúškom tmy. Možno som len paranoidná – šanca, že by nás niekto sledoval, je mizivá, ale opatrnosti nie je nikdy nazvyš. Hlavne preto, že viem, že tu nie je nikto iný, kto prežil. Tým som si istá.

      Rozpamätávam sa na prvý deň, keď sme sem prišli. Obe sme boli úplne vydesené, opustené a vyčerpané. Ten prvý večer sme obe šli spať hladné a ja som sa spytovala, ako to tu vlastne chceme prežiť. Bola chyba opustiť Manhattan, našu matku a nechať za sebou všetko, čo sme poznali?

      A potom to prvé ráno som sa prebudila, otvorila dvere a na moje zdesenie som pred vchodom našla mŕtvolu jeleňa. Najskôr som sa strašne zľakla. Myslela som si, že je to vyhrážka, varovanie, aby sme odtiaľto odišli, že tu nie sme vítané. Po prvotnom zhrození som si ale uvedomila, že je to úplne inak: bol to vlastne dar. Niekto, niekto iný, kto prežil, nás musel sledovať. Musel vidieť, ako zúfalo sme vyzerali a vo svojej najvyššej šľachetnosti sa rozhodol darovať nám svoj úlovok, naše prvé jedlo, dosť mäsa na niekoľko týždňov. Nedokážem si predstaviť, aký cenný pre neho ten jeleň musel byť.

      Spomínam si, že som šla von, dívala sa všade navôkol, hore i dole, nazerala do všetkých stromov a čakala, že odniekiaľ vyskočí nejaký človek a zamáva mi. Ale nikoho som nenašla. Videla som len stromy a i keď som čakala niekoľko minút, počula som len ticho. Vedela som ale, proste som vedela, že ma niekto sleduje. Vedela som, že tu hore boli ešte iní ľudia a snažili sa prežiť rovnako ako my.

      Od tej doby som bola tak trochu hrdá na to, že patríme medzi tichú skupinu odlúčených ľudí, ktorí prežívajú v týchto horách, starajú sa o seba, nekomunikujú spolu zo strachu, že ich niekto uvidí, že sa stanú terčom pre otrokárov. Predpokladám, že práve tak dokázali ostatní prežiť rovnako dlho: nič neponechali na náhodu. Najskôr som to nechápala. Dnes si to cením. A od tej doby, i keď som nikoho nevidela, nikdy som sa necítila sama.

      Tiež ma to prinútilo mať sa viac na pozore. Tí, ktorí prežili, ak sú stále nažive, určite budú tiež takí hladní a zúfalí ako my. Zvlášť v zimných mesiacoch. Ktovie, či hladovanie alebo starosť o svoju rodinu nemohlo niekoho z nich donútiť k tomu, aby prekročil hranicu zúfalstva a jeho blahosklonný postoj nenahradil číry inštinkt, ktorý velí: prežiť. Viem, že predstava toho, ako Bree, Saša a ja hladujeme, ma občas priviedla na veľmi zúfalé myšlienky. Takže nič neponechám na náhodu. Presťahujeme sa v noci.

      Aj tak je to najlepšie riešenie. Ráno musím vyliezť hore, najskôr to tam poriadne preskúmať a ešte raz sa uistiť, že nikto nebol vonku ani vnútri. Tiež musím zájsť na to miesto, kde som videla toho jeleňa a počkať na neho. Viem, že strieľam od boku, ale ak by sa mi podarilo znovu ho nájsť a zabiť ho, budeme z neho môcť žiť celé týždne. Toho prvého jeleňa, ktorého sme pred rokmi dostali, som zbytočne premrhala, pretože som nevedela, ako ho stiahnuť z kože, naporciovať ani uchovať na dlhší čas. Úplne som to zbabrala a dokázala z neho vydolovať len jedno jedlo, než sa celá mŕtvola pokazila. Bolo to strašné mrhanie jedlom a zapovedala som sa, že už to nikdy nedopustím. Tento raz však nájdem spôsob, ako ho zachovať, hlavne vďaka snehu.

      Siahnem do vrecka a vyberiem z neho vreckový nôž, ktorý mi otec dal, skôr než odišiel. Hladím rukoväť s jeho vyrezávanými iniciálkami a ozdobným logom námornej pechoty, ako to robím už od prvého dňa, čo sme sem dorazili. Hovorím si, že je stále nažive. I po tých rokoch, hoci šanca znovu ho vidieť je úplne mizivá, sa tej predstavy nemôžem vzdať. Priala by som si, aby otec nikdy neodišiel a nikdy sa dobrovoľne do tej vojny nehlásil. Hlavne to bola úplne hlúpa vojna. Nikdy som poriadne nepochopila, ako to všetko začalo a neviem to ani teraz. Otec mi to niekoľko ráz vysvetlil, ale ja som to aj tak nepochopila. Možno som na to bolo primladá. Možno som nebola dosť stará na to, aby som porozumela, aké nezmyselné sú veci, ktoré si dospelí navzájom dokážu robiť.

      Otec СКАЧАТЬ