Pochod Kráľov . Морган Райс

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ ako ho ťaží. Položil sa na chrbát do postele a hlavu si oprel o vankúš. Potom s úľavou vydýchol a sledoval strop skrz nebesá svojej postele a prial si, aby sa celá miestnosť prestala točiť.

      Kto sa ma pokúša zabiť? Premýšľal znova. Thora mal rád, ako by to bol jeho vlastný syn a niečo mu hovorilo, že by niečo také určite neurobil. Prečo tiež. Premýšľal kto iný by za tým mohol byť, aký motív ho k tomu mohol viesť, a predovšetkým, či sa o to pokúsi znova. Je teraz v bezpečí? Alebo boli Argonove predpovede správne?

      MacGil cítil, ako jeho viečka oťažievajú. Napriek tomu sa zdalo, že je riešenie na dosah, keby tak len mal aspoň o trochu čistejšiu hlavu, určite by na to nakoniec prišiel. Bude ale musieť počkať do druhého dňa, hneď z rána potom zvolať svojich radcov a začať s vyšetrovaním. Namiesto otázky - kto ho chcel mať mŕtveho, sa omnoho viac ponúkala iná - kto ho nechcel mať mŕtveho. Dvor bol doslova nabitý ľuďmi, ktorí si robili maškrty na trón. Ambiciózni generáli, prefíkaní radcovia, šľachta lačná po stále vyššej moci, špióni, starí súperi, vrahovia najatí McCloudom alebo dokonca možno aj z Divočiny. A dosť možné, že to bol aj niekto bližší.

      MacGilove oči sa začínali zatvárať prichádzajúcim spánkom, ale vzápätí niečo upútalo znova jeho pozornosť. Všimol si pohyb a keď sa rozhliadol, zistil, že jeho sluhovia nie sú na svojich miestach. Zmätene zažmurkal. Jeho sluhovia ho nikdy neopúšťali. V skutočnosti si už ani nepamätal, kedy naposledy bol v tejto miestnosti úplne osamote. Nepamätal si, že by ich bol poslal preč. Mali sa vrátiť hneď ako odviedli tú babu. Ešte zvláštnejší bol fakt, že dvere do komnaty boli široko otvorené.

      V tom MacGil počul akýsi zvuk na druhej strane miestnosti a bleskurýchlo sa k nemu otočil. Uvidel tam vysokého muža, od hlavy až po päty oblečeného v čiernom a s kapucňou prehodenou cez hlavu, ktorý sa krčil v tieni pri stene a teraz z neho práve vystúpil do svetla pochodne. MacGil niekoľkokrát vzrušene zažmurkal v snahe presvedčiť sa, že to, čo vidí, nie je iba opilecký prelud. Najskôr si myslel, že je to len tieň, ktorý vytvorila mihotajúca sa žiara pochodne.

      O sekundu neskôr bola ale postava o niekoľko krokov bližšie a začínala sa k posteli približovať s narastajúcou rýchlosťou. MacGil sa pokúsil v matnom svetle fakieľ znovu nadobudnúť vlády nad svojimi zmyslami, inštinktívne sa posadil a podľa zvyku starého bojovníka, ktorým bol, jeho ruka okamžite zišla k pásu, kde chcela nájsť meč alebo aspoň dýku. Lenže kráľ bol vyzlečený a nemal pri sebe žiadne zbrane. Neozbrojený tak sedel na svojej posteli.

      Postava sa teraz pohybovala rýchlo, ako had blížiaci sa za noci k vyhliadnutej obeti. Keď bola dostatočne blízko, posadil sa MacGil ešte viac vzpriamene a pozrel sa mužovi do tváre. Miestnosť sa s ním ešte stále točila a jeho opitosť mu zamedzovala, aby dokázal rýchlo uvažovať, ale na kratučký okamih by prisahal, že pod kapucňou zazrel tvár svojho syna.

      Gareth?

      MacGilovo srdce zaliala náhla panika, keď horúčkovito premýšľal, čo by tu princ mohol chcieť takto v noci a neohlásený.

      "Syn môj?" vykríkol kráľ.

      Na to MacGil pozrel mužovi do očí a uvidel v nich všetko, čo potreboval vedieť. Okamžite sa začal hrabať von z postele.

      Lenže postava sa pohybovala príliš rýchlo. Ako šípka sa vrhla do akcie a než mohol MacGil čo i len zdvihnúť ruku na obranu, vzduch preťala čepeľ odražajúca svetlo fakieľ, kovovým zasvišťaním prerezala ticho a zabodla sa kráľovi do hrude.

      MacGil vykríkol plný úzkosti a sám bol prekvapený zvukom vlastného hlasu. Slýchal také výkriky už mnohokrát predtým. Vždy, keď bol niektorý z jeho bojovníkov smrteľne zranený.

      MacGil pocítil chladnú čepeľ, ktorá prenikla medzi jeho rebrami, rozrezala svaly, preliala krv a pokračovala hlbšie a hlbšie so stupňujúcou sa bolesťou, ktorú by si nikdy predtým nedokázal predstaviť, že môže byť tak strašná. Mal pocit, že sa dýka snáď nikdy nezastaví. Ťažko zalapal po dychu. V krku a ústach okamžite pocítil chuť vlastnej krvi. Dýchať bolo náhle nepredstaviteľne ťažké. Donútil sa vzhliadnuť a pozrieť sa do tváre, ukrytej pod kapucňou. To, čo videl, ho prekvapilo: mýlil sa. Nebol to jeho syn. Jeho vrahom bol niekto iný. Niekto, koho ale tiež poznal. Nedokázal si vybaviť o koho sa jedná, ale rozhodne to bol niekto z jeho okolia. Niekto, kto vyzeral ako jeho syn.

      Jeho myšlienky zachvátil chaos, keď sa snažil k tej tvári priradiť meno.

      Ako nad ním ten muž stál, MacGilovi sa nejakým spôsobom podarilo zdvihnúť ruku a zatlačiť ju proti jeho ramenu, v snahe jeho počínanie zastaviť. Pocítil zabudnutú silu bojovníka, silu, ktorú si odovzdávala jeho kráľovská línia od pradávna. Silu, ktorá ho oprávňovala nazývať sa kráľom, ktorý sa za žiadnu cenu nikdy nehodlal vzdať. Celou silou sa vrahovi vzoprel a jedným býčím odstrčením ho poslal od seba preč.

      Ten muž bol krehkejší ako si MacGil myslel. S prekvapeným výkrikom sa zapotácal na stranu. MacGilovi sa podarilo s vypätím všetkých síl vstať, uchopiť rukoväť vražednej zbrane a vytiahnuť ju z rany.

      Potom ju odhodil do vzdialeného rohu miestnosti, kde s kovovým zarinčaním pristala, načo ešte pokračovala kus po podlahe a ústrety protiľahlej stene s krbom.

      Muž, ktorému kapucňa spadla z tváre na ramená znovu nadobudol stratenú rovnováhu a vydesene na kráľa zízal. MacGil sa vydal smerom k nemu. Čierny sa otočil a rozbehol sa naprieč miestnosťou. Iba v mieste, kde ležala dýka sa na krátky okamih zastavil, aby ju znovu zdvihol zo zeme a najskôr zastrčil späť do pošvy. Potom utiekol.

      MacGil ho chcel prenasledovať, ale útočník bol príliš rýchly. Kráľa náhle zaplavila vlna neznesiteľnej bolesti, ktorá prebodávala jeho hruď. Cítil, že stráca sily.

      Stál osamotený uprostred miestnosti a díval sa na krv, ktorá sa rinula von z jeho tela a kvapkala do jeho dlaní. Padol na kolená.

      Zrazu mal pocit, že je jeho telo hrozne studené. Pokúsil sa zavolať o pomoc.

      "Stráže," ozval sa malátny hlas.

      Potom sa zhlboka nadýchol s vypätím posledných síl dodal svojmu hlasu jeho skoršiu silu. Hlasu, ktorý patril skutočnému kráľovi.

      "STRÁŽE!" Zakričal.

      Zo vzdialenej chodby počul pomaly sa približujúce kroky. Počul, ako sa niekde v diaľke otvárajú dvere a cítil, že sa k nemu blížia ľudia. Lenže miestnosť sa znova divoko roztočila a tentoraz už to nebolo len kvôli pitiu.

      Posledná vec, ktorú uvidel, bola studená kamenná podlaha, ktorá sa závratnou rýchlosťou rútila proti jeho tvári.

      KAPITOLA DRUHÁ

      Thor uchopil klopadlo ťažkých drevených dverí a potiahol za neho so všetkou silou, ktorú mal. Dvere sa pomaly a s vŕzganím otvorili a odhalili vstup do kráľovskej komnaty. Vstúpil dovnútra a pocítil husiu kožu okamžite potom, čo prekročil prah. Jasne cítil nejakú nečistú silu, ktorá ležala v miestnosti ako chuchvalec hustej hmly.

      Postúpil СКАЧАТЬ