Dedič Muráňa. Pavel Beblavý

Чтение книги онлайн.

СКАЧАТЬ bitke, teda 30. augusta. Pole moháčske pokryté bolo tisícami mŕtvol. Nad nimi poletovaly kŕdle dravcov; tu i tu spustil sa húf z nich dolu a nemilosrdne vyďobával oči padlých bojovníkov. Smutný a srdce prerývajúci to bol pohľad na nešťastný Moháč a ešte nešťastlivejších padlých bojovníkov, lebo ich nikto ani nepoľutoval a preca oni boli veľmi poľutovaniahodní. Veru, poľutovaniahodní, lebo sa na nich nikto ani neobzrel, nik neobviazal páliacu ranu padlého; nebol tu nikto, kto by podal smädom zomierajúcemu občerstvujúcej vody, takže horúca krv vlastných rán, alebo rán spolubojovníkov, v ktorej sa všetci brodili a ktorá jako červené súkno potiahla celý Moháč; táto krv musela hasiť smäd nejedného. Koľko ich tam bolo, ktorí by sa boli mohli z rán vyliečiť, avšak opustení, bez pomoci, všetci bez výnimky, museli do tmavého, strašného hrobu.

      Ticho bolo na Moháči, hrobové ticho. Nerozliehal sa tu dnes ani zvuk trúb, ani ryk vojenský, takže ani krákanie vrán, ktoré čím ďalej, tým väčšmi sa rozmáhalo, ani ostatné vzdychy zomierajúcich neboly v stave zobudiť tureckú stráž na bojišti. Už bol dávno deň a ona ešte vždy spala.

      Ešte pri východe slnka bolo pozorovať na bojišti malého, asi triročného chlapca. Avšak nebolo tu nikoho, kto by si ho bol povšimnul. Jeho usedavý plač nikto nepočul, nikto nekojil úbožiatko! Kto zná, kde mu otec, kto zná, kde jeho mať? Ono snáď ani nevie, že je stratené, že je sirota, bo kto zná, kde padol otec, alebo kam sa podela jeho matka. – Dlhým plačom ustatý chlapček sklonil sa zase k zemi, položil svoju hlávku na najbližšiu mŕtvolu a usnul.

      Sotvaže chlapec prestal plakať, prišli na bojište tri ženské. Ale ani jedna sa nezdala byť matkou strateného dieťaťa, lebo všetky tri viacej sa staraly o bohatstvo padlých, než o stratené dieťa. Každá z nich išla druhou stranou a všetky tri ako sa zdalo, prišly hľadať len korisť na bojište. Tu sa táto, tam zas druhá naklonila k zemi, prezerala vrecká padlého. O chvíľu jedna zo žien zastane, díva sa dokola, v očich sa jej slzy sperlily a z jej ňadier vinul sa tichý vzdych. „Bože, buď milostivý a smiluj sa nado mnou!“

      Hneď na to prišla sem i druhá z nich a započala nasledujúci rozhovor:

      „Jako vidím, ty plačeš, Zuzka. To nám ale nič nespomôže. My musíme hľadeť, jako sa vyslobodíme.“

      „Ach, načo mi tá sloboda, keď som to utratila, čo som snáď najradšej mala na svete. Janko môj, Janko môj, kde ťa najsť.“

      „Toho ty už darmo budeš hľadať medzi živými. Dávno je ten už na kopytách koňských, Boh zná, v ktoré strany sveta už roznesený.“

      „Ach, veď mi srdce pukne; dosť tých rečí. Oj, prečo mňa ten los radšej netrafil.“

      „No, len no, nepočínaj si tak smelo. A čiže sa nazdáš, že i tí Turci hen tak spia ako títo padlí? To sa mýliš. Čosi kamsi sú na nohách a potom ti veru ani plač nepomôže. Hľaď teda, aby sme čím skôr toto miesto zanechaly.“

      „Čo,“ ozve sa za nimi tretia ženská, ktorá sa medzitým priblížila „a už ste našly, čo ste hľadaly.“

      „Áno, našly,“ povie druhá, „toť Zuzka našla okrem kríža arcibiskupovho i mŕtvolu Dráffiho, ktorá ešte zlatý prsteň mala na prste. Divím sa veru, že ho Turci nevyňuchali. Aj ja, pozri sa: Táto ručnica bola Országhova. To mi bude večná pamiatka. Tieto ale hodinky, to sú, to jest, boly niekedy Zápoľove, teraz ale sú moje. Chudáčisko, ten včera o takomto čase ešte tiež nemyslel na kráľovstvo božie.“

      „No, len no, len sa rúhaj Bohu, veď ty to tiež obanuješ.“

      „Ty už zase s tým písmom začínaš. Teraz nie je na to času. Nechaj si to až na druhý raz. Obzri sa ale radšej, aby sme boly už niekde inde. A ty Zuzka, nechaj si tie svoje slzy tiež na druhý raz. Poďmeže, nuž poďme.“

      „Nie, ja nemôžem,“ skočí jej Zuzka do reči, „ja nesmiem, nedaj Bože!“

      „A ja,“ povie druhá žena, „ja zas nepôjdem, lebo ja som si ešte nič nenašla. Vy už máte pamiatky, ja ale nemám a preto si i ja musím nejakú vyhľadať.“

      „No, nech to len dlho netrvá, lebo ja by som tú tvoju pamiatku nechcela potom životom, alebo snáď tureckým otroctvom zaplatiť. Už tým sme veľkému nebezpečenstvu vystavené, že sa opovážime na ceste sa ukázať. A čože tu, v samom hniezde nebezpečenstva? Ja idem teda naše kone bližšie priviesť; vy ale môžete sa za ten čas po niečom ešte poobzerať.“

      Zase sa rozišly. Slnko už počalo hodne pripekať. Turecká stráž sa už počínala prebúdzať. Zuzka sa nevládala ani hnúť z miesta a horké slzy vždy viac polievaly jej zblednuté líca. – Kým tá jedna zo žien odišla pre kone, priblížila sa už druhá k tureckej stráži. S veľkou opatrnosťou sa obzerala na všetky strany, ako by jej oko hľadalo nejakú drahú korisť. Ale nič sa nikde nenachodilo, čo by jej oko bolo mohlo uspokojiť. Ešte sa viacej priblíži k stanu tureckej stráže, ešte raz sa poobzerá na všetky strany a tu práve, keď už mala v úmysle nastúpiť zpiatočnú cestu, shliadne spiace dieťa, ktoré malo svoju hlávku opretú o človeka padlého v boji a zdalo sa, že sladko sníva. Obzerajúca sa žena zbledla ako stena, priblížila sa bližšie, nevedela, či má dieťa vziať hore a či ho tu nechať; – ale kto vie, či nad tým premýšľala, alebo či jej bolo ľúto chlapčeka. Ale nerozmýšľala dlho, lebo skloniac sa k nemu, tíško ho zdvihla, aby sa nezobudilo. Chlapec ale sotva pocítil dotknutie, začal si pretierať oči a vidiac sa v rukách neznámej ženy, čo mal len sily, začal z celého hrdla kričať. Ona ale na to nedbala, ale pospiechala ku svojim spoločniciam, nedbajúc ani na volanie tureckej stráže, ktorá sa prebúdzala zo sna.

      Prvé dve spoločnice boly už na koňoch, keď sa tretia k nim vrátila.

      „Hrom ťa zabi! Obracaj sa,“ kričala jej jedna naproti, „lebo ten tvoj poklad ešte draho zaplatíme,“ druhá sa ale z nich usmievala a všetok smútok, ktorý sa jej bol po tvári predtým rozlieval, zmiznul pri prvom výkriku chlapcovom. Jako blesk vyšvihla sa pribehnuvšia žena na pohotove stojaceho koňa. A kým sa k ich stíhaniu viac chlapov z tureckej stráže vystrojilo, lebo tomu turban, tomu puška, tomu zas niečo inšieho chybelo, čo kým to oni všetko vyhľadali, ženské i s dieťaťom hodný kus cesty urazily.

      „Hľaďte nejako Turkov zdržať, kým sa ja trochu vzdialim,“ kričala svojim spoločniciam napred s dieťaťom uháňajúca žena.

      Druhé dve ženy ostaly vzadu. Turci sa vždy viac a viac približovali, vidiac ale, že ženské ustávajú, zmiernili i oni svoj útok; zato ale prvá žena tým väčšmi bodala svojho koňa a bola už ďaleko, keď prichodili Turci k Zuzke a k druhej žene.

      „Vieš čo,“ povie druhá žena k Zuzke, keď sa už Turci boli priblížili na dostrelenie, „ty sa pustíš vpravo, ja ale pôjdem vľavo. Turci nebudú vedeť koho sa držať, či mňa alebo teba majú prenasledovať. Deliť, sa nepodelia. Jedna z nás sa oslobodí. Choď teda najprv ty; ja ešte počkám, až sa priblížia ešte, lebo potom sa iste všetci vrhnú za mnou.“

      Zuzka, ktorej bolo už úzko, chytro poslúchla radu a dala sa vpravo, kým tá druhá ešte chvíľu kráčala rovným smerom. Keď sa už ale Turci dobre priblížili, zvrtla sa i ona vľavo. Medzi Turkami nastal zmätok, lebo nevedeli, na ktorú stranu sa majú dať. Zuzka bola raz tak ďaleko, ako jej spoločnica, tej ale, ktorá uháňala s dieťaťom, nebolo už ani videť. Turci dali СКАЧАТЬ