Výbor z lyriky. Andrej Sládkovič

Чтение книги онлайн.

      Zhrmelo nebo — blesky sa rozsvitly —

      obloha smutná horko zaplakala,

      a nad lúkami, čo práve zakvitly,

      vysoká Nitry zatriasla sa skala:

      a v hrmavici pod zámkom sa zjaví

      v postave slávnej mladá deva Slávy.

      Oko vysiela v krásne svoje kraje;

      cez lúky spevné a cez tiché háje

      túžobne milé na Slovensko hľadí;

      myseľ za rod a cit za ľud tej vlasti,

      tam slzu blaha, tam slzu boľasti

      na líc vädnúce ruže tíško cedí.

      Slýchava ona často v tichej dobe

      tie žiaľohlasy, čo Slovenskom lkajú,

      slýcha, či v tom veľkom sa Tatier hrobe

      hlasy vzkriesenia už neozývajú:

      časom za hriechy bratov sa modlieva,

      časom im pieseň o sláve zaspieva.

      Pod zámkom Nitry deva sa zrodila,

      slovenská Tatra vlastná je jej mati,

      tá ju modliť sa, tá spievať učila

      žalm ten: „Zmiluj sa, Hospodine svätý!“ —

      „Amen!“ zvon Nitry na pokánie zvoní,

      na kajúcich sa zmilovanie skloní!

      Na Sitna vrcholci dumná visí skala,

      tam večne sedí samota trúchlivá,

      tam si sedela, tam horko plakala

      mať moja, mati biedna, žalostivá.

      Šanuj sĺz mojich horké spomenutie,

      ušetri bôľne duše mojej hnutie!

      Storočných bôľov obraz to tam sedí,

      tak biedny je nie obraz samej biedy;

      sedela v závoj čierny zahalená,

      žialila ťažkým žiaľom rozžialená:

      „Synovia moji, nevďační synovia,

      Slávie, matky svojej, viac neznajú!

      Skalám žalujem, zlý svet sa mi smeje:

      Vystúpte, skál tých pravekí duchovia,

      snáď vám sa pohnúť odrodilci dajú,

      a moje znovu ožijú nádeje!“

      Ja som jej syn, je ona mati moja —

      Ó, ake boje v duši mojej stoja! —

      No čo stá bojov nado mnou zahučia,

      ja s celou dušou padnem v jej náručia!

      Ó, neplač, mati, mati naša drahá!

      Zájde ten mrak, čo tvoje srdce kryje,

      pre deti tvoje príde doba blahá.

      Málokto je tvoj, ale každý verný,

      čo svedomie si zradou nezačierni;

      nejedno srdce ešte k tebe bije,

      odhodlanosť je, čo ťa vyslobodí,

      táto nádeju — nádeja čin splodí

      a činom slávnym rod tvoj zas ožije! —

      I neplač teda, mati naša drahá,

      zájde ten mrak, čo tvoje slnce kryje,

      a tebe, tvojím príde doba blahá!

      Rád sa ja dívam v tvoje brilianty,

      rieka moja, milý môj Hron!

      Mŕtve hovoria iným folianty,

      mne tvojho toku šumný tón:

      žiada sa večnosť v tieňoch ukrytá,

      i zmena žiada sa rozmanitá

      ľudskému časov synovi;

      tvoje vlny sú obrazy vekov -

      a prúd tvoj jak by naveky tiekol,

      svet nový, nový a nový.

      Keď prudké svoje zamútiš vody,

      cit sa a duch môj zarmúti;

      v tajomstvách kalných žijú národy,

      pekné duše osud múti;

      ale zo stokov tvojich výborných

      blbocú vlahy vlniek strieborných

      ako kopy hravých detí:

      a tie očistia zas tvoje toky,

      keď si vykonáš úkol vysoký,

      úkol: smyť svet svoj zo smetí.

      So strán slovenských vetry zaduly,

      ale rieka tečie ďalej;

      uhly spraštaly: rieku okuly

      ľady zimy osiralej;

      už nevalia sa tie moje vody,

      už zviazané sú krídla slobody

      tých letných vĺn môjho Hrona:

      hlasy mi jeho umĺkli razom,

      ako keď sviaže smutným povrazom

      Veľký piatok srdce zvona.

      Ale pod ľadmi žije syn Hole,

      nevidí svet, čo on robí,

      a pyšné brehov jeho topole

      tešia sa z jeho poroby.

      Až blyskne slnce a prasknú ľady

      a šum rieky sa zas omladí

      a vlny slobodne hrajú:

      s hukom víťazným ramená jeho

      zlomky pút svojich k mora Čierneho

      vodám prudko unášajú.

      Rieka sa hadím krížením točí

      a valný tok o breh bije,

      prekážky svoje mocne nivočí,

      násilné boky podmyje:

      ona sa nízkou vinie dolinou

      a s vysokou si pohráva hlinou

      a doľ ju melie, šuchorí,

      a vypnuté tam na nízkom poli

      na zrutnú výšku pyšné topoli

      strhne, zatopí, zamorí.

      Nech piesne cudzie trúba sprevádza,

      alebo struny trasenie,

      alebo to, čo z píšťal vychádza

      vlniek veterných vlnenie:

      na tvojich brehoch, v tôňach jelšiny

      spievať ja budem v tie violíny

      šumu tvojho, slovenský Hron!

      A keď zabúria z pŕs mojich žiale,

      nech СКАЧАТЬ